Je dosť možné, že za iných okolností by sme o Mariánovi Kuřejovi by sme veľa počuli, aj ako o zdravom športovcovi. Talentovaný oštepár sa v roku 1997 zúčastnil Olympijských hier mládeže v Lisabone. Mal vtedy 17 rokov a pred sebou naozaj sľubnú atletickú kariéru. O pár rokov neskôr sa však všetko zmenilo.
Osudný skok do vody
Na stretávke z vojenčiny v Gabčíkove sa pri skoku do vody pošmykol, dopadol plocho na hladinu veľmi nešťastne a bolo zle. „Mám z toho iba záblesky. Ako ležím pod hladinou, nemôžem sa pohnúť a schmatnem za nohu kamaráta. Potom ako ležím na brehu, oživujú ma a skúšajú, či dokážem hýbať prstami. Vtedy som ešte mohol,“ spomína Marián Kuřeja na osudné momenty pri vode.
Sanitkou putoval najprv do Dunajskej Stredy, potom do Dunajskej Lužnej a napokon do Bratislavy na Kramáre, kde ho museli operovať. Po operácii sa nedokázal pohnúť vôbec. Ba čo viac, po prevoze domov do Banskej Bystrice dostal v nemocnici ťažký zápal pľúc a v tomto stave tri mesiace na JIS-ke de facto bojoval o život. Zvládol to, ale najťažšia skúška ho ešte len čakala.
„Aj keď som sa nemohol hýbať, bral som to akosi v pohode, pretože som si myslel, že to prejde. Lekári ma stále ubezpečovali, že do dvoch rokov sa to zlepší, takže nič nie je stratené. Držal som sa tejto predstavy, dodávalo mi to energiu a vďaka tomu som na sebe veľmi pracoval. Ten pocit nádeje mi pomohol,“ hovorí o období zotavovania.
Bolo to však dlhé a keď sa po dvoch rokoch nič nezlepšovalo, začal postupne upadať na duchu. Tu sa však prejavila jeho veľká mentálna sila. Dokázal sa zaťať a bojovať. Najmä kvôli svojej rodine. „Viac ako môj vlastný osud má trápili moji rodičia, pretože som videl, že to všetko znášajú ešte ťažšie ako ja. Ja som sa tak trochu uzavrel do seba, aby som navonok nedával najavo žiadne emócie. Nechcel som tým totiž rodičov ešte viac zaťažovať. Myslel som iba na to, ako ich čo najviac odbremeniť.“
Trvalé následky
A čo sa vlastne stalo? Pri náraze bradou na hladinu vody Mariánovi zaklonilo hlavu a tvrdé atleticky vypracované trapézové svaly mu paradoxne rozdrvili krčný stavec na oboch stranách. Následkom toho si od hrudníka dole nič necíti. Ruky má ochrnuté čiastočne. Nehýbe prstami, má nefunkčné tricepsové svaly, ale pohybuje ramenami a bicepsami.
To je, samozrejme, hendikep, ktorý si vyžaduje pomoc a asistenciu. To všetko našiel vo svojej priateľke Janke, s ktorou sa zoznámil práve v Kováčovej, kde sa aj ona sama zotavovala po operácii kĺbu. Dnes sú nerozlučnou dvojicou, žijú spolu, starajú sa o sebe, chodia spolu na súťaže a nevieme si jedného bez druhého predstaviť.
„Je to moja láska, moja životná partnerka a je mojou pravou rukou, ľavou rukou, je mojimi nohami a niekedy aj hlavou. Podľa jej vlastných slov sa v roku 2006 zamilovala už do môjho hlbokého hlasu, aj keď ma ešte ani nevidela. Keď sa potom za tým hlasom otočila, zbadala veľkého dvojmetrového chlapa na vozíku. Bolo úžasné, že môj hendikep vôbec neriešila. Sme spolu už takmer 20 rokov,“ vyznal sa Marián Kuřeja.
Návrat k atletike a prvé úspechy
Keď sa snažil zaradiť späť do života, potreboval sa hýbať v rámci možností. Začínal so stolným tenisom, vďaka ktorému si spevnil trup aj posilnil svaly na rukách, ktoré mu ostali funkčné. Potom mu však niekto povedal o paraatletickej disciplíne, kde sa hádže kuželkou, a on ako bývalý oštepár neváhal ani chvíľu. Talent sa nezaprel. Za štyri súťažné roky sa jeho hody posunuli od 20 až na 30 metrov a začal zbierať medaily aj na veľkých medzinárodných podujatiach.
Najprv zbieral cenné kovy zo svetových pohárov a z majstrovstiev Európy, ale zabodoval aj na svojej prvej paralympiáde v Riu 2016, kde získal bronz, ktorý o štyri roky v Tokiu obhájil. „Keď si spomeniem na to, čo sa dialo po prvej paralympijskej medaile. Autogramiády, rozhovory, kamaráti mi spievali hymnu. Bolo to nádherné. Ani som si vlastne nestihol uvedomovať, čo sa stalo. Až na druhý deň ráno, keď som sa zobudil a uvidel na poličke tú bronzovú medailu,“ hovorí dnes Marián s úsmevom.
Aj pred svojou treťou paralympiádou v Paríži 2024 vo veku 43 rokov robí stále pokroky. Musí, inak to nejde. Konkurencia vo svete sa zlepšuje. Tí najlepší dnes hádžu kuželkou aj 40 metrov. Medzi elitou sa mu darí udržiavať aj vďaka skvelému priateľovi a trénerovi v jednom, Petrovi Matuškovi.
„Zoznámili sme sa na športovej škole ešte pred úrazom asi v roku 1994 a odvtedy sme stále tu. Ako takí poslední mohykáni. Sme kamaráti od štrnástich rokov. Hádzali sme spolu oštepom, vrhali guľou a stretli sme sa aj po mojom zranení a ťaháme to ďalej,“ hovorí Marián Kuřeja o ďalšom dôležitom človeku vo svojom živote aj športovej kariére.
Tá však mohla vyzerať aj inak. A on sám si to ako rovný chlap uvedomuje a za nič sa neskrýva. Jeden skok do vody mu spôsobil veľa ťažkostí na celý život. „Nech sa na to pozrieme akokoľvek, byť zdravý a chodiaci je určite lepšie ako byť na vozíku. Dnes ten skok do vody, samozrejme, ľutujem,“ priznáva bez okolkov.
Zo všetkého najviac si v tomto živote cení svoju priateľku Janku, rodinu, priateľov a športové úspechy, ktoré dosiahol. To, že nezostal sedieť alebo ležať doma a nezanevrel na šport rozhodne nikdy neoľutoval. „Je to pre mňa spôsob, ako žiť aktívne, stretávať nových ľudí a cestovať. To sú asi hlavné dôvody, prečo som s tým začal a prečo to stále robím. No a okrem toho, šport bol a je pre mňa droga. A určite môže byť pre každého,“ uzatvára Marián Kuřeja.
