Banskobystričanka Kristína Vozárová je novou slovenskou paralympioničkou. Svoju premiéru zažije práve v Paríži, kde bude reprezentovať Slovensko v boccii na vozíku. Ten používa zhruba od vysokej školy, no v aktívnom živote ju rozhodne nezastavil.
Prvé prejavy ochorenia
Narodila sa ako zdravé dieťa a žila veľmi aktívnym životom. V prvom ročníku na základnej škole sa venovala gymnastike a bola vybraná medzi najviac talentované žiačky. Zhruba v druhom ročníku sa však začali prejavovať prvé problémy.
„Najprv som mala problémy s chôdzou, niektorí lekári to nazývajú kačacia chôdza. Začala som stále častejšie padať. Stúpanie po schodoch bol pre mňa stále väčší a väčší problém. No a prejavilo sa to aj na mojej krvi. Mala som asi stonásobne zvýšené hodnoty z pečeňových testov,“ spomína Kristína na prvé prejavy ochorenia, s ktorým sa vtedy ešte len zoznamovala.
Napriek tomu, že si aj lekári mysleli, že má problém s pečeňou a nariaďovali jej rôzne diéty, jej mama sa kdesi dočítala, že za tým môže byť niečo iné. V Brne tak podstúpila biopsiu zo stehna, ktorá potvrdila svalovú dystrofiu.
„A zhoršovalo sa to. Počas štúdia na základnej alebo strednej škole to bolo o tom, že som sa trápila po schodoch úplne sama, veľmi pomaly, možno som občas spadla, alebo za mnou prichádzal zo svojej školy môj brat a nosil ma po schodoch na chrbte. Bolo to stále častejšie,“ hovorí.
Zoznámenie s vozíkom aj s bocciou
Keď mala nastúpiť na vysokú školu, si Kristína pri jednom z pádov privodila úraz členka, noha musela do sadry a to ju obmedzilo ešte viac. Pre vlastnú bezpečnosť aj z praktického dôvodu tak spolu s rodinou napokon prijala rozhodnutie, že skúsi invalidný vozík.
„Keď mi to prvý krát doma navrhli, odmietala som to. Lenže oni nejako narazili na Kristínu Madajovú, známu vozíčkarku a športovkyňu, ktorá prišla za mnou domov a presvedčila ma, že nemám dôvod váhať. Ukázala mi, že vďaka vozíku zažila viac slobody a dobrodružstiev, a tak som prikývla,“ opisuje Vozárová jedno z kľúčových stretnutí v jej živote.
S paralympijským športom boccia sa prvýkrát zoznámila počas rehabilitačných pobytov v Kováčovej, kde sa stretla s Miroslavom Jamborom, Alenou Kánovou a Milanom Kašiakom. Tí jej na základe jej zdravotného znevýhodnenia a predispozícií odporučili práve bocciu. Vzťah k nej si však budovala postupne.
„Nebola to úplne láska na prvý pohľad. Nedá sa povedať, že by som bola rodený talent na bocciu. Predtým som na strednej škole pár rokov robila stolný tenis. Venovala som sa mu aj v paralympijskom centre, ale predsa len v s mojou diagnózou som v tomto športe nemala veľké vyhliadky. A tak som postupne začala skúšať bocciu. Vtedy som ju však trénovala málo, možno iba raz do týždňa,“ rozpráva o začiatkoch so svojím osudovým športom.
Ako veľká športová fanynka s bratom často chodila podporovať banskobystrických hokejistov. Práve na štadióne na plošine pre zdravotne znevýhodnených sa stretla a zoznámila s Pavlom Králom a jeho synom Tomášom Králom, ktorý reprezentoval Slovensko v boccii. Len tak náhodou medzi rečou jej spomenuli, že by sa im do tímu hodila ešte jedna žena ako náhradníčka.
„V tom čase ešte reprezentovali aj Miška Balcová a Samko Andrejčík. Bola to pre mňa veľká česť trénovať spolu s nimi. Vďaka Královcom som sa tak k boccii dostala častejšie a mohla trénovať a zlepšovať sa po boku tých najlepších a pod odborným dozorom. V podstate ma tak trochu hodili do vody. A potom to už malo veľmi rýchly spád,“ hovorí Kristína.
Splnené sny a prvá paralympiáda
Krátko na to sa začala zúčastňovať slovenských ligových súťaží v boccii a prišli aj prvé zahraničné turnaje. Práve tie boli dôležité pre to, aby som bola klasifikovaná na najvyššiu medzinárodnú úroveň. No a prišli aj prvé úspechy.
V Portugalsku v roku 2019 získala ako náhradníčka striebro v párovej súťaži, medzitým pozbierala medaily aj v rámci Slovenska, no a najväčším úspechom je pre ňu zatiaľ strieborná medaila v jednotlivcoch a bronz v pároch z tohtoročného challengera v Záhrebe.
Keď sa v roku 2023 prvýkrát dozvedela, že by sa mala zúčastniť paralympijských hier v Paríži, neverila tomu: „Prvýkrát ma o tom presviedčala Miška Balcová, ale ani mi to nešlo do hlavy. Pre mňa ako obrovskú fanynku slovenského športu, reprezentantov, olympionikov a paralympionikov, to je niečo nepredstaviteľné. Ja na paralympiáde? Všetkých tých ľudí som vždy sledovala iba v televízii. Stále tomu nemôžem uveriť. Zrejme mi to dôjde, až keď budem stáť pod eiffelovkou v reprezentačnom oblečení.“
Aj keď je na vozíku, práve vďaka športu si môže Kristína takýmto spôsobom plniť sny, o ktorých vlastne ani nesnívala. Boccia a reprezentácia Slovenska jej otvorila svet zážitkov a dobrodružstiev. Verí, že jej zdravotný stav dovolí pokračovať čo najdlhšie a bude môcť zbierať ďalšie úspechy a medaily aj v budúcnosti.
Najviac si však cení niečo iné: „Môžem vďaka tomu spoznávať svet a nových ľudí. Som za to maximálne vďačná. Je možné, že niečo také by som nezažila, ani keby som bola úplne zdravá.“
Liek zatiaľ neexistuje, ale cíti sa živá
Svalová dystrofia pletencového typu je však v princípe vážna diagnóza, na ktorú v súčasnosti neexistuje žiadny účinný liek. Má tendenciu zhoršovať sa a obmedzovať pohyblivosť svalov postupne viac.
„Sú už lieky na niektoré druhy dystrofie, ale práve na ten môj typ zatiaľ nie. Pred pár rokmi mi spomínali, že sa niečo testuje vo Francúzsku na potkanoch, ale žiadne novinky odvtedy nemám. Pomáhať si tak môžem iba športom a fyzioterapiou. Musím veľa cvičiť, aby som aspoň trochu spomalila priebeh choroby. Je to tak, že svaly budú postupne ochabovať na celom tele. Našťastie však môžem byť vďačná za to, že konkrétne moja diagnóza by nemala postihovať životne dôležité orgány,“ vysvetľuje.
Okrem športu, tréningov a rehabilitácie Kristína pôsobí ako pracovný asistent v jazykovej škole a má množstvo voľnočasových záľub. Miluje hudbu, koncerty a festivaly. „Práve pri hudbe sa cítim najviac živá. Keď mi na koncertoch nezacláňajú vysokí zdraví ľudia, je to úplne ideálne,“ smeje sa.
