Športové podujatia nie sú len o výkonoch a výsledkoch. Stoja za nimi reálni ľudia a k nim patria aj výroky, ktoré zaznamená história. Nebolo tomu inak ani na paralympijských hrách v Tokiu.
„Bežal včera semifinále dvojstovky, finále štafiet a dnes ešte finále dvojstovky. Je unikátny, to by ani Usain Bolt nedal.”
Rus Andrej Vdonin o americkom víťazovi v behu na 200 m v kategórii T37 Američanovi Nickovi Mayhughovi.
„Taká som bola nervózna, že som si nohy ani necítila. Vždy som snívala, že sa raz vydám, ale toto sme určite neplánovali. Ani sme sa o tom nerozprávali.”
Kapverďanka Keula Pereira Semedová po tom, čo ju jej navádzač a priateľ hneď po rozbehu na 200 metrov v kategórii T11 požiadal ešte na atletickom ovále o ruku.
„V noci som Milanovi (Goleňovi – priateľovi a trénerovi) hovorila, že zajtra tam prídem, zoberieme zlato a navyše pokorím svetový rekord.”
Slovenská parastrelkyňa Veronika Vadovičová po zlate a paralympijskom rekorde v poslednej disciplíne tokijských hier, keď predtým v troch disciplínach zostala bez medaily.
„Nemôžem povedať, že som si vybral parastreľbu. Ona si vybrala mňa. Vždy, keď som chcel skončiť, tak sa mi nejako priplietla do cesty.”
Ukrajinec Oleksij Denysjuk o tom, prečo nie je schopný ukončiť kariéru.
„Myslím, že som zjedol toľko suši, že už teraz mám rybiu DNA.”
Brazílsky paraplavec Wendell Belarmino, ktorý získal v Tokiu tri medaily.
„Veľa rodičov, ktorí priviedli na svet postihnuté deti sa ich následne vzdá. Často potom končia na uliciach. No možno, keď teraz pozerali paralympiádu, im dôjde, aké zlé rozhodnutie v živote urobili.”
Ugandská paraplavkyňa Husnah Kukundakweová (14), najmladšia účastníčka Hier, ktorá sa narodila bez časti pravej ruky.
„Od paralympiády v Sydney 2000 čakám, kedy mi telo povie, že je čas skončiť, no stále nič. Tak pokračujem.”
Zlatá Mexičanka Amalia Perezová po triumfe v paratlaku na lavičke v kategórii do 61 kg vo veku 48 rokov.
„Chcela som vyhrať zlato a som šťastná, že sa mi to podarilo, no rovnako som chcela Japonsku ukázať, že parabadminton je naozaj zábava. Verím, že sa mi to podarilo.”
Japonka Sarina Satomiová po triumfe v badmintone jednotlivkýň, ktorý mal na paralympiáde premieru.
„Nedá sa zabudnúť, odkiaľ som sem prišiel. Chodil som do školy na koni, prvé tenisky mal na nohách až ako 27-ročný. Šesť rokov po tom, ako ma zramoval ten autobus. Až vtedy som začal so športom.”
Tridsaťšesťročný brazílsky parakanoista, paralympijský šampión z Tokia.
„Mám pocit, že som lepší než Ronnie O´Sullivan či Ronaldo. Musel som byť kreatívny a dať do toho všetko, aby som uspel. Ale ja rád hrám dobre.”
David Smith, britský paralympijský víťaz z Tokia v bocci, v kategórii BC1.
(rh)