Naši majstri sveta v parastreľbe Vadovičová a Malenovský už majú tréningov v Asake dosť. Od zajtra pália naostro.
Po týždni bojov už zvykla mať Veronika Vadovičová na paralympijských hrách celý program takmer za sebou, no v hlavnom meste Japonska to neplatí. Všetko sa pre ňu začne až zajtra, keďže organizátori posunuli parastrelecké disciplíny až do druhého týždňa tokijských zápolení. A keďže začiatok sa blíži, vydali sme sa za našimi reprezentantmi do paralympijskej dediny zistiť, ako sa deň pred ostrým štartom cítia.
Ako v Londýne
Z trojice našich zástupcov sa dnes predstavia dvaja: Veronika Vadovičová a Radoslav Malenovský. Debutantka z Bučian Kristýna Funková začne na strelnici Asaka páliť o deň neskôr.
„Je tu podobná strelnica ako v Londýne. Trochu som nespokojná, že sú to stany a navyše rôzne rozložené. Keď chceme ísť na toaletu alebo do miestnosti, kde sa odkladajú veci, musíme prejsť po vonku. Cez to teplo. Môže však aj pršať a to by bolo ešte horšie,“ opisuje podmienky 38-ročná trnavská rodáčka, ktorá za tri paralympiády (Peking 2008, Londýn 2012, Rio 2016) nazbierala už päť medailí. Tri zlaté, jednu striebornú a jednu bronzovú.
Dnes vo vzduchovej puške v stoji môže viacnásobná majsterka sveta pridať ďalšiu. Navyše v tejto disciplíne drží aj svetový rekord. Ak však chce o medailu bojovať musí sa najskôr prestrieľať z kvalifikácie. Tá štartuje pol hodinku po druhej ráno. Finále je na programe o 5.00 h.
Prvá zo štyroch disciplín
„Je to prvá z mojich štyroch disciplín tu v Tokiu. Ešte ma čaká vzduchovka v ľahu, malorážka na 3×40 rán aj malorážka v ľahu na 60 výstrelov. Nepýtajte sa ma, ktorú disciplínu mám najradšej. Snažím sa medzi nimi nerobiť rozdiel,“ vraví prvá profesionálna športovkyňa z radov slovenských paralympionikov.
„Nastaviť si správne miery na všetky štyri disciplíny bude náročné, ale teším sa, že to už začne,“ priznáva Veronika. Cesta na strelnicu z paralympijskej dediny trvá našim zhruba hodinu. „Ide to aj skôr, ak nie je zápcha. Horšie je, že niekedy čakám na odvoz aj dve hodiny,“ konštatuje Vadovičová, no dobrú predštartovú náladu si tým členka bratislavského Športového centra polície nenechala pokaziť.
Ako na horskej dráhe
Rado Malenovský, ktorého domovom je mestečko Šaštín-Stráže, na rozdiel od Vadovičovej ešte paralympijskú medailu nemá. Len tú zemiakovú z Ria 2016, po štvrtom mieste v streľbe zo vzduchovky na šesťdesiat rán v stoji. Medzi najlepšiu desiatku sa predral na paralympiádach už štyri razy (v Pekingu aj v Londýne), no na stupne víťazov sa mu zatiaľ dostať nepodarilo.
V úvodnej disciplíne, ktorej kvalifikácia ho čaká už zajtra o 3.45 h nášho času (finále 6.15 h), je Rado majstrom sveta z kórejského Čchongdžu spred troch rokov. „Do finále som vtedy postupoval z posledného miesta. Jedna z členiek IPC (Medzinárodný paralympijský výbor – pozn. red.) poznamenala po konci kvalifikácie, že som sa tam dostal so šťastím. To nemala robiť. Začali so mnou šiť všetci čerti, lebo so šťastím som tam určite nebol. Hovorím si, roztopím pušku, aby som jej dokázal, že sa mýli. Vyšlo to, vyhral som, spravil dokonca svetový rekord,“ spomína na finále svetového šampionátu 35-ročný Malenovský.
Nenávidená disciplína
Je možné zopakovať podobný výsledok aj v Tokiu? „Netrúfam si to odhadnúť výsledok. Hoci je vzduchovka v stoji disciplína, vďaka ktorej som sa sem kvalifikoval, dlhé roky bola moja nenávidená. Nevedel som ju strieľať, mal som problém ju zvládnuť dobre. Sú v nej chalani, ktorí búchajú brutálne výsledky. Hovoriť, že je to disciplína, v ktorej neskúsim zabojovať o popredné umiestnenia, určite nebudem, ale ostatné mám teraz silnejšie. V malorážke si verím viac.“
Navyše aj na tréningoch strieľal Rado nevyrovnane. „Bolo to ako na horskej dráhe. Jeden deň fantázia, druhý slabota. Streľba je taká. Raz ste hore, raz dole. Stačí, keď vám nevyjde pár rán a ste v kýbli,“ konštatuje parastrelec, ktorý je na invalidný vozík pripútaný od júla 2003 a nešťastného skoku do jazera.
Na jedno sa však Malenovský aj tak teší. „Že sa to konečne začne. Tréningy od rána do večera sú únavné,“ usmial sa na koniec nášho stretnutia. Bodaj by našim zástupcom úsmev na tvári zostal aj po konci prvého streleckého dňa v Tokiu.
Exkluzívne z Tokia
Autor: Rastislav Hríbik
Fotograf: Rastislav Hríbik