„Tokio? Veľmi sa teším. Už aby sa to začalo. Ešte si otestujem formu na malých pretekoch v Olomouci a potom už budem súťažne hádzať kuželkou až v Japonsku. Tvrdí paraatlét Marián KUŘEJA, ktorý ide do Tokia obhajovať bronzovú medailu z Ria 2016.
V Tokiu by sme mali – na rozdiel od prechádzajúcej paralympiády v Riu – hádzať všetkých šesť hodov naraz. Nie tri a tri, čo sa potom hrozne naťahovalo. To bolo nekonečné. Preteky trvali potom vyše päť hodín. Takto je to lepšie. Navyše malo by nás byť v mojej disciplíne asi len desať, čo znamená, že nebude žiadna kvalifikácia. Rovno finále. Začíname o siedmej večer, čo mi vyhovuje.
A s čím budem v Japonsku spokojný? Som svetová dvojka, tak dúfam, že mi nejaká medaila cinkne. Je jedno, aká. Jasné, zlatá by bola najlepšia, ale budem sa tešiť aj z bronzovej. Po treťom mieste z Ria už veľmi nechcem skončiť bez nej.
Dnes však už viem, že musím byť pred finále ostražitý. Mám tam takú vyrovnanú šestku, v ktorej nikdy neviete, ako to celé napokon dopadne. Zažil som to v Dubaji na Svetovom pohári. Na základe dosiahnutých výsledkov som mal byť v pohode druhý, ale nešlo mi a skončil som až štvrtý.
Sám som zvedavý, čo ma v paralympijskom finále čaká. Sú tam veľmi dobrí Indovia, o ktorých zatiaľ neviem nič. Aj Mexičan a Rus však dokážu hodiť okolo 31 metrov. A Srb Dimitrijevič teraz na majstrovstvách Európy hodil dokonca 34,71 metra, čo je platný svetový rekord. Bol v Poľsku jediný, kto ma prekonal. Hodil som tam 31,19 metra. Taký výkon by mi pred piatimi rokmi na paralympiáde v Brazílii stačil na zlato. Tam sa nikto cez 30 metrov nedostal. Aj tu sa dá vidieť, ako sa naša disciplína vyvíja. Inak, na tréningu sa mi podarilo prehodiť už aj hranicu 33 metrov, ale to bol len neoficiálny výkon. Mojim oficiálnym osobným rekordom tak zostáva tých 31,19 metra z Bydgoszci.
V Tokiu však asi rozhodne aj šťastie. Keď jednému svieti slnko, tak kým nachystajú podstavec pre posledného, môže byť počasie úplne iné. Veď hádžeme v priemere asi tak štyri hodiny. A tá kuželka je drevená, lepíme si ju medzi prsty a keď je zlé počasie, môže sa vám vyšmykovať. To sú tie detaily, ktoré často dokážu poradie meniť.
A čo hovorím na to, že v Japonsku nebude povolené povzbudzovať? Nechce sa mi tomu veriť, ale mne stačí, keď vidím v hľadisku ľudí. Ak ich bude aspoň desať tisíc, tak mi bude stačiť, keď budú šušťať cukríkmi. Hlavne, aby som ich cítil za sebou.
Ako hovorím, už nech sa to začne. Hoci má občas trápi nejaký zápal, tak na dva dni v mesiaci mi vyskočí horúčka, tak sa cítim dobre. Možno mám dokonca lepšiu formu ako vlani.
Hovorí sa, že sa v Tokiu nikde nedostaneme, ale tajne dúfam, že nás zoberú na výlet aspoň niekde autobusom. Nech niečo z krajiny vidím. Ešte som v Japonsku nikdy nebol. Veď uvidíme. No aspoň slávnu horu Fudži by som chcel vidieť.“