Augustové MS v dánskom Herningu naša paradrezúrna jazdkyňa síce vynecháva, no je pripravená zabojovať o svoju prvú paralympiádu.
Slovenská paradrezúra sa vďaka Kataríne Jobbágyovej dočkala zástupcu na paralympiáde v Pekingu 2008 aj v Riu 2016. Do Tokia 2020 sa Lucii Krivosudskej predrať nepodarilo. Ani vďaka žiadosti SPV o bipartitnú kartu. V Paríž 2024 však nemusíme byť opäť bez zástupcu. Svojho sna sa stále drží aj malá Lucia – v tomto prípade Lucia Vladovičová. A prečo malá? Z jednoduchého dôvodu. Keďže trénerka Magdaléna Pokorná trénovala zrazu dve Lucie (Krivosudskú, Vladovičovú), musela si ich nejako rozlíšiť. Jedna je veľká, druhá malá.
„Akú mám šancu zajazdiť si na paralympiáde v Paríži? To nikdy neviete, ale určite tu príležitosť je. Kvalifikačný rok bude až ten budúci. Uvidím, ako mi to pôjde s novým koňom, ktorého práve teraz zháňame. S Fredym by to však bolo určite reálne,“ konštatuje mladá programátorka Vladovičová.
Fredy je prezývka jej tmavého hnedáka Sterngreifera, s ktorým na paralympiáde súťažila už Jobbágyová, a s ktorým Vladovičová jazdí už od roku 2017. „Je však už starý, má 16 rokov a je možné, že sa už blíži čas, kedy môže mať problémy prejsť veterinárnou prehliadkou. Tú musí absolvovať pred pretekmi každý kôň,“ opisuje neradostnú situáciu Vladovičová.
Aj preto už začala s celou rodinou (s paradrezúrou jej nezištne pomáha brat Lukáš, otec Pavel i mama Ľubica), intenzívne zháňať náhradu. „Nie je to vôbec jednoduché. Navyše trvá potom takmer pol roka, kým si kôň navykne. Najmä na atmosféru, keďže väčšinou sa kupujú už kone, ktoré už majú nejaké preteky za sebou,“ vysvetľuje „malá Lucia“, ktorej život výrazne poznačila kvadruparéza – postihnutie všetkých štyroch končatín. Aj napriek ťažkej diagnóze však Lucka naďalej intenzívne športuje. V LaRoc Horses v Stupave. „Pôvodne to bola len hipoterapia, no potom sa mi podarilo nájsť trénerku, ktorá bola so mnou ochotná jazdiť. A kone mám rada dodnes,“ priznáva.
Dánsko drahé a neefektívne
Tohto roku už stihla Vladovičová preteky v rakúskom mestečku Stadl Paura aj v nemeckom Mannheime, kde si vyjazdila aj miestenku na augustové majstrovstvá sveta do dánskeho Herningu. Tam však Vladovičovci napokon nepocestujú. „Rozhodli sme sa tak s trénerkou aj preto, že na MS by som mohla ísť len ako jednotlivec, keďže tím nemáme. Na Slovensku sme len dve. Môžem preto absolvovať len jedny preteky, ktoré sa mi budú počítať do rebríčka. Na klasických pretekoch CPEDI3* však môžem ísť dve úlohy, ktoré sa mi budú započítavať. A čím budem vyššie v rebríčku, tým lepšiu pozíciu získam do ďalších pretekov. Navyše, Dánsko je veľmi ďaleko aj pre Fredyho. Bolo by to pre neho vyčerpávajúce. A to nehovorím o financiách,“ vraví Vladovičová.
Podporu zo SZTPŠ a SPV si pochvaľuje, spolu s trénerkou sa však rozhodli, že aj vďaka nej sa radšej zúčastnia pretekov v oveľa bližšom Nemecku. „Aj tie budú z kategórie CPEDI3* a konajú sa v nemeckom Riesenbecku,“ prezrádza Lucia.
Stíha programovanie aj tréningy
Aký program ju čaká na budúci rok, sa rozhodne až v januári, no Vladovičová je svojmu snu ochotná obetovať všetko. „Momentálne trénujem 2-3 razy do týždňa, popri práci programátorky,“ vraví. „No s koňmi ma baví všetko. Veľmi sa teším, že sa v pretekoch stále posúvam vyššie. Aj keď latka rozhodcov býva na súťažiach často nastavená všelijako,“ vraví Lucka, ktorá si naposledy z rakúskeho mesta Stadl Paura viezla krásne piate miesta. „Najradšej zatiaľ spomínam na ME v holandskom Rotterdame. To bol skutočne zážitok,“ spomína na podujatie spred troch rokov, kde si Vladovičová vyjazdila 13. miesto.
Zvládnuť s koňom všetky predpísané úkony, je fuška, no Lucia má rada výzvy. „To je na tom to najťažšie. Zabezpečiť, aby mal kôň dobrý krok, určitú dynamiku, bol čo najpresnejší,“ vysvetľuje naša paradrezúrna jazdkyňa tajomstvá tohto športu. Možno sa jej sen splní a o dva roky v Paríži ju uvidíme bojovať aj o čo najlepšie paralympijské umiestnenie. Či už s Fredym alebo novým koňom.