Stará známa pravda a predsa je vždy potvrdzovaná nanovo. Hranica medzi úspechom a sklamaním je tenučká ako zastrúhaný vlas a občas bolestivá ako čepeľ žiletky. Naši paralympionici majú za sebou po úvodnom súťažnom dni prvé radosti aj smútky. Do konca hier v Tokiu sa ich ešte určite nazbiera plná noša…
Vo štvrtok absolvuje svoju prvú súťaž na dráhe na 1000 m s pevným štartom paracyklista Jozef Metelka, v rozplavbách na 400 m voľným spôsobom sa predstaví Tatiana Blattnerová a ďalšie stretnutia v skupinách čakajú aj na päticu našich parastolných tenistov.
Skôr než spoznáme výsledky ich úsilia načrime do zaujímavostí z predchádzajúcich paralympiád. Prvá oficiálna, ktorá nadviazala na predchádzajúce Medzinárodné hry zo Stoke Mandeville, sa konala v Ríme 1960 a súťažila na nej menej ako desatina dnešných účastníkov hier v Tokiu. Štyri stovky zdravotne znevýhodnených športovcov bojovali o medaily v ôsmich športoch. Keďže neboli ubytovaní v bezbariérových priestoroch, talianska armáda vtedy vynášala a znášala športovcov na vozíkoch po schodoch.
Po úspešnej premiére v Ríme Sir Ludwig Guttman navrhoval usporiadanie druhých hier na rovnakom mieste. Lenže Tokio 1964 po stážach špecialistov v Stoke Mandeville zainteresovaných presvedčilo, že po OH zvládne aj PH. Do ich programu okrem iného pribudli preteky vozíčkárov na 60 m na starom olympijskom štadióne.
Tretie hry sa nekonali v roku 1968 v dejisku OH v Mexiku, ktoré ich odrieklo, ale v Tel Avive. Presnejšie v Ranat Gan blízko Tel Avivu. Zaujímavosťou bol výkon austrálskej paraplavkyne Loraine Doddovej, ktorá v priebehu jedného dňa zlepšila tri svetové rekordy na 25 m voľným spôsobom, na 25 m prsia aj na 25 m znak. Top kuriozitou bol však Talian Robert Marson, ktorý získal 10 zlatých medailí v troch rôznych športoch. Tri v paraatletike, tri v plaveckom bazéne a štyri v súťažiach parašermiarov…
V roku 1972 sa Paralympijské hry konali v nemeckom Heidelbergu. Štartovalo na nich už takmer tisíc športovcov zo 43 krajín. Nemci po prvý raz pripravili obrovský „pivný stan“, v ktorom sa stretávali súťažiaci každý večer a tradícia pokračovala aj na ďalších troch PH. Na finále basketbalového turnaja mužov na vozíkoch prišlo takmer štyritisíc divákov. USA zdolali Izrael 59:58.
V Toronte 1976 stúpol počet súťažiach už na 1657. Po prvý raz sa súťaže vysielali v televízii a najväčšiu pozornosť vzbudil Američan David Kiley, ktorý vytvoril tri nové svetové rekordy v pretekoch na 100, 800 aj 1500 m v pretekoch na vozíku na atletickej dráhe.
O štyri roky sa Paralympijské hry konali v Arnheme a Trischa Zornová z USA tam vyhrala prvú zo svojich neuveriteľných 55-tich medailí v plaveckom bazéne. Svoju kariéru ukončila v roku 2004 so súčtom 41 zlatých, 9 strieborných a 5 bronzových medailí. Kanaďan Arnold Boldt, ktorému amputovali jednu nohu, dokázal skočiť do výšky 196 cm – čo bol svetový rekord.
V roku 1984 sa PH uskutočnili v New Yorku aj v Stoke Mandeville a súťažilo sa už v osemnástich športoch. Švajčiar Frank Nietlespach získal štyri zlaté a jednu striebornú medailu v pretekoch vozíčkarov na atletickej dráhe. Pozíciu najúspešnejšej krajiny v medailovom hodnotení potvrdili už po štvrtý raz za sebou USA.
V Soule 1988 sa konečne ukotvila tradícia spoločného dejiska olympijských aj paralympijských hier. Francúz Mustapha Badid vyrazil dych všetkým súperom aj odborníkom, keď dokázal zvíťaziť v pretekoch na vozíku nielen na 200 m, ale aj na 1500 m, na 5000 m a dokonca aj v maratóne.
V Barcelone 1992 organizačný výbor po prvý raz pristúpil k redukcii počtu účastníkov hier, čo vyvolalo kontroverzné reakcie, no začal sa prísnejší kvalifikačný proces a väčšia profilácia na kvalitu športových výkonov.
V Atlante 1996 sa súťaže paralympionikov po prvý raz dostali do televízneho vysielania aj na americkej pôde, pričom pokračovala víťazná séria amerických športovcov v medailovej bilancii. V počte dosiahnutých víťazstiev (46) však už vyhrali len tesne o štyri zlaté pred Austráliou (42) a o šesť pred Nemeckom (40).
V Sydney v októbri 2000 už boli najúspešnejší paralympionici z Austrálie. Unikátnym kúskom sa však prezentoval Američan Jason Wening, ktorý vyhral 400 m voľným spôsobom na tretích PH za sebou. Až deväť rokov si udržal v bazéne neporaziteľnosť v tejto disciplíne.
V Aténach 2004 vyhrala japonská plavkyňa Mayumi Naritová sedem zlatých medailí, plus jednu bronzovú. Japonsko sa aj vďaka nej po druhý raz (po Atlante 1996) prebojovalo do top desiatky najúspešnejších krajín sveta.
Peking 2008 priniesol nielen rekordný počet súťažiacich – 3951, ale aj rozšírenie programu hier už na 20 športov. Paralympijské hry ovládli Číňania, ktorí získali dvakrát viac medailí (211), než druhá najúspešnejšia krajina Veľká Británia (102).
V Londýne 2012 bola dominancia čínskych paralympionikov ešte výraznejšia. Z jednotlivcov však zaujala najmä holandská tenistka na vozíku Esther Vergeerová, ktorá zvíťazila vo dvojhre už na štvrtých paralympijských hrách za sebou. Bývalý jazdec F-1 Talian Alex Zanardi, ktorý prišiel pri havárii o nohy, sa vrátil na okruh Brands Hatch, kde vyhral preteky hanbikov na ceste.
Rio de Janeiro 2016 prinieslo niekoľko zaujímavostí, vrátane najvyššieho účastníka v histórii hier – 246 cm vysokého Morteza Mehrzadselkjaniho z Iránu. Pomohol Iráncom získať zlato vo volejbale sediacich. Britská paracyklistka Sarah Storeyová zasa rozšírila svoju neuveriteľnú bilanciu paralympijských medailí na 25. Z toho je 14 zlatých. Nepochybne aj Tokio prinesie plnú náruč ďalších zaujímavostí do paralympijskej histórie.
Exkluzívne z Tokia
Autor: Stano Ščepán
Fotograf: Roman Benický