Aj paralympijskí šampióni si dnes pripomínajú Deň Matiek. Ich sila im pomohla v živote preraziť a žiť ho naplno. Svet si tento sviatok oficiálne pripomína už vyše sto rokov.
Kým na Slovensku dnešný sviatok Dňa matiek začal byť aktuálnym až po Nežnej revolúcii v roku 1989 (dovtedy hral prím MDŽ), svet vyjadruje lásku a úctu k matkám už 107 rokov. Národným sviatkom sa oficiálne stal až v roku 1914 po vyhlásení vtedajšieho americkeho prezidenta Woodrowa Wilsona. Sedem rokov po tom, ako sa Anna Reevers Jarvisová, matka jedenástich detí angažovala za práva matiek počas americkej občianskej vojny.
Na Slovensku sa uchytil. „Určite mi je bližší ako Medzinárodný deň žien. Mamine vždy na Deň matiek donesiem nejaký kvietok. Alebo niečo, čím ju poteším. Mimochodom, volá sa Božena,“ vraví naša parastrelecká šampiónka Veronika Vadovičová. Mama pri nej stojí celý život. Keď bývali na dedine a nemali ešte auto ani vozík, tlačila ju na vozíku pre deti či ťahala na káričke. Mama Veronike zohnala aj sponzorov, vďaka ktorým si mohla dovoliť svoju prvú vlastnú pušku. „Úžasné. V šestnástich som mala vlastnú zbraň. Aj na internát som s ňou chodievala,“ priznáva Veronika.
Aj pre našu šampiónku v boccii Michaelu Balcová je mama všetkým. „Je to moja naj fanúšička. Bez ohľadu na to, aký mám deň, či dobrý či zlý, stojí pri mne. Jej lásku cítim stále rovnako,“ hovorí o Vladimíre Balcovej jej dcéra, ktorá sa chystá na svoje druhé paralympijské hry. „Ešte predtým však musím zvládnuť štátnice,“ priznáva.
Na mamu nedá dopustiť ani naša ďalšia držiteľka zlata z paralympiády – parastolná tenistka Alena Kánová. „Vždy mi bola oporou a stála pri mne. Keď som čokoľvek potrebovala. Keď ideme domov, vždy jej niečo donesiem. Aspoň kvietok,“ vraví Kánová, ktorá je už dnes sama matkou. Dokonca dvojnásobnou. Napriek tomu o tri mesiace v Tokiu chýbať nebude.
Cena pre adoptívnu matku
Aj keď sa deň osláv Dňa matiek vo svete líši – v Slovinsku ho oslavujú 25. marca, vo Francúzsku až na prelome mája a júna, v Luxembursku v júni – jeho podstata je všade rovnaká: osláviť a uctiť si úlohu matiek. Aj tých adoptívnych.
Ako v prípade Oksany Mastersovej (kedysi Bondarčukovej). Ukrajinka sa narodila v júni 1989 v západoukrajinskom mestečku Chmelnyckyj. Tri roky a tri mesiace po výbuchu v černobylskej atómovej elektrárni. Po problémoch s tamojšou radiáciou prišla na svet so šiestimi prstami na každej nohe, no bez palcov. Jednu nohu mala kratšiu než druhú a chýbala jej holenná kosť. Príliš veľa defektov biologická matka nezvládla a Oksana skončila v sirotinci. Záchranila ju profesorka na univerzite v Beuffale Gay Mastersová. Malú Ukrajinku adoptovala a pomohla jej získať medaily na paralympiáde v paraveslovaní aj v paraalpskom lyžovaní.
Práve Oksana sa vlani dočkala na galavečeri v Berlíne svetovej športovej ceny Laureus. Asi už viete, kde skončila? Presne tak, v rukách adoptívnej matky. „Komu inému by som ju mohla dať? Ona mi pomohla začať nový život. Neviem si dnes život bez nej predstaviť,“ ´vraví Oksana.