Zranení Kaddáfiho vojaci v Líbyi, pacienti bratislavskej psychiatrie i liečebne v Hronovciach, stolní tenisti a stovky zdravotne znevýhodnených športovcov – tým všetkým až do svojej smrti v apríli 2013 vo veku 57 rokov nezištne pomáhala Margita Homolová.
Za svoju neúnavnú snahu pomáhať – napriek vlastnej zákernej chorobe – si od Slovenského paralympijského výboru vyslúžila vyznamenanie Slovenský Agitos (obdoba olympijských kruhov). Žiaľ, ušlo sa jej v októbri toho istého roka v bratislavskom hoteli Double Tree by Hilton pri vyhlasovaní paralympionika dvadsaťročia už len in memoriam – rovnako ako Kataríne Brandoburovej, Emilovi Dovalovszkému, Radovanovi Kaufmanovi či Márii Pillárovej. Väčšinu z nich sme vám už v našej pravidelnej rubrike predstavili alebo pripomenuli. Tentoraz sa s vami chceme podeliť o spomienky na Gitku, ako ju všetci v paralympijskej rodine oslovovali.
Ovládala sedem jazykov
Bratislavská rodáčka Margita Homolová vyštudovala fyzioterapiu. Ešte za bývalého režimu odišla do Líbye, kde pracovala so zranenými vojakmi v armáde vtedajšieho vodcu Muammara al-Kaddáfího. „Boli po úrazoch, tí ľudia sa už veľmi nehýbali,“ spomína si na tie časy jej jediná dcérka Zuzana Homolová, ktorú si Gitka vzala so sebou. „Mama bola neskutočne pracovitá, ovládala sedem jazykov, vrátane arabčiny,“ vraví.
Gitke sa neprotivila žiadna robota. Pokojne robila recepčnú v bratislavskom Dome športu. Neskôr ju Helena Hanková oslovila s ponukou robiť pre Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov. „Pamätám si to dobre, to ešte sídlili na Junáckej. Ja som v tom čase šla práve na strednú školu,“ tvrdí dcéra.
Keď potom vznikol Slovenský paralympijský výbor, stiahol jeho súčasný predseda Ján Riapoš Gitku k sebe. „Odvtedy mama pomáhala okrem stolných tenistov, ku ktorým mala po celý život blízko, aj paralympionikom. S organizáciou všetkého možného,“ vraví Z. Homolová.
Aj Ján Riapoš má pre Homolovú len slová chvály: „Gitka bola silným pilierom nielen sekretariátov SPV či SZTPŠ. Vedela sa priblížiť ku každému nášmu členovi i všetkým ľuďom. Žena s otvoreným srdcom pre pomoc i podporu. Má nemalú zásluhu na mnohých športových výkonoch i medailách našich športovcov. Jej odchodom na sekretariátoch dodnes chýba jej úsmev a pohoda pri riešení prichádzajúcich problémov,“ vraví súčasný šéf SPV.
V kancelárii SPV sedávala spoločne s Martinom Čaplom. „Bola neskutočne pozitívny človek. Vždy usmiata a prichystaná pomáhať. Dobre sme si rozumeli,“ spomína Čapla. „Chcela robiť do posledného dychu. Bol som jedným z tých, ktorí ju viezli do nemocnice. V stredu. A v piatok mi jej dcéra Zuzka volala, že mama zomrela,“ dodáva Čapla.
Veľký sen: Austrália
Gitka s našim športovým výkvetom, prirodzene, aj cestovala po svete, po podujatiach. Vrátane paralympiád. „Myslím, že prvý raz bola v Nagane v roku 1998. A naposledy v Londýne 2012. Už na vozíčku s parochňou,“ posmutnela dcéra.
Zákerná rakovina donútila absolvovať Gitku operáciu už v roku 1998, kedy jej vybrali obličku. Neskôr absolvovala operácie oboch prsníkov, ale zhubný nádor prežíval. „Nikdy sa však nesťažovala. Nepamätám si, že by som ju počula povedať: Zuzi, niečo ma bolí. Ani chemoterapie neboli dôvod, aby nešla do práce. Na naozajstnú péenku šla až dva mesiace pred smrťou. Taká to bola bojovníčka,“ konštatuje hrdo Zuzana Homolová.
Gitka podľa nej mala veľmi rada zvieratá. „Vždy sme mali doma nejakého.“ A zamilovala sa do Austrálie. Už v roku 1999, kedy tam slovenskí paralympionici absolvovali generálku na blížiace sa hry v Sydney o rok neskôr. „Doniesla si odtiaľ nádherné fotky. Ak by nedostala rakovinu, tak tam dnes žijeme obe. Ja som už určitý čas v Austrálii žila. Konkrétne v Melbourne. Mám aj austrálske občianstvo a moja dcéra Ellie ho bude mať tiež. Je mi ľúto, že sa mama svojej vnučky nedožila.“
Dcéru v svadobných šatách však stihla. Hoci len naoko. „Vedela, že sa mojej svadby nedožije, tak mi ich kúpila k mojim 30. narodeninám. V Piešťanoch. A obliekla ma do nich. Vydatá nie som dodnes, ale aspoň toto som mame splnila,“ pripomína si Zuzka emotívny a dojímavý okamih.
Pre Gitku nebolo nič problémom. „Podarilo sa jej dokonca vybaviť si povolenie na klasifikáciu zdravotne postihnutých v Iráne. Ako jednej z dvoch žien na celom svete. Okrem nej ho vtedy Iránci dali ešte jednej Američanke. Dnes ich je asi po svete viac, ale vtedy to bola veľká vec. Aj takto mohla cestovať po svete a pomáhať druhým.“
Rodinný smieško
Margita Homolová bola najmladšia zo štyroch súrodencov. Aj najveselšia. „Taký rodinný smieško,“ zhodne konštatujú jej staršie sestry Elena a Danuša. A navyše bola tvrdohlavá, čo obe sestry označili za skvelú vlastnosť. „Dokázala ju premeniť do ambícií a vďaka nej sa stále učiť nové veci a pomáhať. Bola prakticky neovplyvniteľná a ako všetci úspešní ľudia kráčala vlastnou vytýčenou cestičkou, ktorá prinášala radosť. A nielen jej. Veľká škoda, že svoju cestu musela predčasne ukončiť,“ smútia sestry.
RASTISLAV HRÍBIK