Rado Malenovský je stelesnenie ľudskej dobroprajnosti. Dožičí každému, koho stretne, aj keď sám nemá radosti na rozdávanie. Od šestnástich rokov žije svoj život na vozíku. V čase, keď mal začať behať za dievčatami, keď si mohol osedlať mladosť drobnými výstrelkami, ostal prikovaný na lôžko a neskôr ku kolesám invalidného vozíka. „Vždy som hovorieval, že sa s tým nikdy nevyrovnáte, ale naučíte sa s tým žiť. No možno vekom, možno ďalšími zdravotnými problémami som si tento rok uvedomil, že som zmierený s tým, čo sa stalo. Je to bežná súčasť môjho života. Naučil som sa s tým žiť. Našiel som si cestu ako byť šťastný aj s niečím takým ako je invalidný vozík. Som na tretej paralympiáde. Dá sa to.“
Dáva mu šport časť z toho, čo mu život vzal na zdraví? „Určite áno. Šport doteraz patril a odteraz aj bude k môjmu životu. Šport je cesta, ktorou chcem ísť.“
V Pekingu bojoval o bronzovú medailu v rozstrele troch strelcov. Skončil piaty, náplasťou mu bola jeho mladosť a ďalšie paralympiády pred sebou. No v Londýne sa nezadarilo a čakanie na Rio bolo popretkávané otázkami všedného života. Napokon sa vzdal zamestnania, prehrýzol sa cez zdravotné problémy a vo finále smelo kráčal za naplnením svojho sna. „V apríli som ešte ležal v nemocnici, ale mal som čas premýšľať a… aj snívať.“ Za tri mesiace urobil všetko, aby sa sen o medaile z paralympiády naplnil. A keď zvládol ťažkú kvalifikáciu aj neľútostný rozstrel vo vyraďovacej fáze a postúpil vo finále do najlepšej štvorky, sen sa rozplynul. „Bolí to, nebudem hovoriť, že nie. Aj slza mi vytiekla,“ priznal večer po súťaži, no s odstupom niekoľkých hodín malo jeho štvrté miesto zo vzduchovky na 60 rán aj horkosladkú príchuť. „Je to pekné umiestnenie, ale… bude ma mrzieť.“
Pochopiteľná reakcia. No pri pohľade na výsledkovú listinu 45 súťažiacich je štvrté miesto skvelé. Už si k medaile blízko, Rado… Veľmi blízko…
Stano Ščepán