Má v nohách dynamit? Odkiaľ pumpuje energiu? Z čoho dokáže vystupňovať rýchlosť, ktorá deptá súperov? Tieto aj ďalšie otázky interesujú aj zahraničné médiá pri výkonoch slovenského paracyklistu Jozefa Metelku. Na velodróme v Izu získal, rovnako ako v Riu 2016, v stíhacích pretekoch na 4000 m – zlatú paralympijskú medailu.
„Som rád že sa naša tréningová práca zúročila. Nedá sa to porovnávať s Riom, pretože každá dráha je iná, podmienky na prípravu boli takisto odlišné, no je skvelé, že mám opäť zlatú medailu,“ tešil sa bezprostredne po jej získaní.
Keď 8. marca 2016 vytvoril Jozef Metelka svetový rekord v stíhačke na dráhe na 4000 m (4:26,924), súperí škrípali zubami. Zasa je lepší, ťažko sa ho dá dostihnúť – mútili obavy vo svojich hlavách. O päť mesiacov neskôr naozaj suverénne vyhral „stíhačku“ na PH v Riu de Janeiro. Austrálčana Kyle Bridgwooda dostihol na dráhe necelé štyri okruhy pred koncom. Podobne nekompromisne vyhral aj ostatné MS v marci 2020 v kanadskom Miltone. Jeho súperom vo finále bol Carol-Eduard Novak z Rumunska. Po roku sa stretli v paralympijskom finále opäť.
Cesta do neho viedla cez kvalifikáciu, z ktorej postupujú do súboja o bronz a o zlato na základe dosiahnutých časov len štyria najlepší. Aj preto už v kvalifikácii „lietali iskry“ na drevenom klopenom ovále. Žiadne kalkulácie, žiadne šetrenie síl. Kľúčom k šanci bojovať o medaily boli čo najlepšie časy. Jozef Metelka začal už prvý kilometer najrýchlejšie. Na súperov získal takmer tri sekundy a svoj náskok ešte zveľaďoval. V cieli z toho bolo zlepšenie vlastného svetového rekordu o úžasné štyri sekundy (4:22,772). Možno aj preto, aby súperi už pred vyvrcholením súťaže „pustili“ do cyklistických nohavíc.
„Skúsil som ísť na maximum, otestovať, čo máme natrénované. Mohol ma niekto zo súperov prekvapiť, preto bol dôležitý čo najlepší výkon v kvalifikácii, aby som mohol štartovať vo finále,“ vysvetľoval svoj skvelý čas spredpoludnia. Aj tréner Kyleigh Manners nešetril úsmevom. „Viem, čo v ňom je. Nepochyboval som, že to zvládne,“ potvrdil.
Vo finále to bola jazda ako vystrihnutá z lekcie ako znechutiť súpera. Rumun Carol-Eduard Novak mal rýchlejších len úvodných 250 m. Potom sa už prehupol na vedúcu pozíciu Jozef Metelka a sedem okruhov pred cieľom súpera dostihol. Bolo vymaľované. Dráhou v Ize sa prehnal slovenský shinkansen. „Má talent, húževnatosť aj dobrého trnera,“ zhrnul hlavné príčiny ďalšieho Metelkovho úspechu tréner slovenskej paracyklistikcej reprezentácie Branislav Režňák.
Unikátny slovenský paracyklista, narodený v Piešťanoch, bude mať v septembri 35 rokov. Od dvadsiatichtroch má po nehode na motorke od kolena amputovanú ľavú nohu. Za päť rokov od úrazu sa prepracoval v dráhovej paracyklistike do svetovej elity. Sedemnásobný majster sveta na 4000 m nepozná od roku 2014 vo svojej hlavnej disciplíne na vrcholných súťažiach pocit prehry. Napriek tomu neberie víťazstvo na hrách v Tokiu ako rutinnú záležitosť. „Disciplína na 4000 m mi vyhovuje. Pracujeme s trénerom na nej dlhodobo, snažíme sa vylepšovať každý detail. Niektoré v technickom vybavení ešte nie sú podľa našich predstáv a potrieb, napriek tomu sa dobrá práca podarila,“ usmieval sa so zlatou medailou na krku. O pár minút neskôr si už preberal zlaté kimono od vedúceho našej výpravy Tomáša Vargu a vďačne zapózoval so svojim realizačným tímom aj s japonskými dobrovoľníkmi. Keby vedeli, aký rýchlik máme na Slovensku…
V Japonsku obľúbené rýchlovlakové súpravy Shinkansen jazdia na tratiach Tokio – Nagoja – Kyoto – Osaka rýchlosťou až do 320 km/h. Jozef Metelka dosiahol priemernú rýchlosť vo finále …. a pri SR 54,800 km/h. Len vďaka vlastným nohám. V konfrontácii so súpermi pripomínal v stíhacích pretekoch na 4000 shinkansen.
Exkluzívne z Tokia
Autor: Stano Ščepán
Fotograf: Roman Benický