Vyznamenaný priekopník rehabilitácie sa narodil v Prešove a lekárske vzdelanie mohol získať, z kádrovo nevyhovujúcich dôvodov, len v Prahe na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity. Po ukončení štúdia a krátkom pôsobení v Leopoldove sa musel presunúť do Uliča, a potom ako pacient, po vážnej automobilovej nehode, do obce Hrabyně na Morave, kde objavil a spoznal krásu odboru fyzioterapie. “Lekár by mal pacientom hovoriť za každých okolností pravdu. Aj za cenu, že ju hneď neprijmú a budú sa hnevať”, aj tak znie jedno z jeho kréd.
V roku 1984 prijal ponuku vo vznikajúcom rehabilitačno – liečebnom ústave NRC Kováčová, kde dlhé roky pôsobil ako riaditeľ. Vlani sa dožil významného životného jubilea 70 rokov a pri tejto príležitosti dostal ocenenie SPV Zlatý slovenský Agitos. Mimoriadne uznávaný odborník na poúrazové a náročné pooperačné stavy, s presvedčením o potrebe komplexnosti fyzioterapie a o celostnom pohľade na človeka, pomohol tisícom ľudí, vrátane mnohých našich paralympionikov.
Na otázku, na ktorého pacienta sa najlepšie pamätá, odpovedal v jednom z rozhovorov: „ Napríklad na Jána Riapoša. Spočiatku to bolo ťažké, lebo bol mladým futbalistom a nevedel si toho po nehode veľa predstaviť. Potom však začal zisťovať, že na vozíku sa dá hrať stolný tenis. Otvárali sa mu nové obzory. Navyše sme mu pripomínali aj to, že by si mal urobiť školu, a nakoniec si dokončil aj postgraduálne štúdium. Stal sa úspešným paralympijským športovcom a niekoľko období po sebe je predsedom Slovenského paralympijského výboru.
„Teraz som dôchodcom. Starám sa o manželku, ktorá je v bdelej kóme, takže som musel prácu ukončiť. Robím však ešte na minimálny úväzok ako konzultant a poradca, čiže ma občas zavolajú, ak riešia problém, ku ktorému by som sa mohol vyjadriť. Navyše, stále píšem aj oponentské, recenzentské a habilitačné posudky“, konštatuje na margo súčasnosti.