Aby sme na otázku čo máš nové, mohli pravdivo odpovedať nič, som stále rovnako spokojný, alebo som stále rovnako šťastný. Ba dokonca s čerešničkou na torte – chystám sa do Karibiku.
Nikdy však neviete, kedy sa všetko zvrtne a nič už nebude tak, ako predtým. Mariánovi Kamienovi sa život navždy zmenil práve na dovolenke v Dominikánskej republike. Zo Slovenska odchádzal ako zdravý mladý muž, vrátil sa v sprievode lekárov, po ťažkej operácii, odkázaný na pomoc druhých. Napriek všetkému, čo sa mu stalo, hovorí, že je spokojný a šťastný. Ďalší spomedzi nezlomných paralympijských športovcov, ktorého celý príbeh nájdete v knihe Mal som (vždy) šťastie 2.
Dnes ste súčasťou tímu slovenských stolnotenisových hráčov, ba dokonca ako jediný hráte len ľavou rukou. Súper sa na váš spôsob hry musí veľmi dobre pripraviť. Ste ľavák alebo rafinovane taktizujete?
Rozhodol som sa pre ľavú ruku po úraze, keď som sa v Kováčovej začal pomaličky vracať aj k športu. Pravú nemám v takej forme ako ľavú a navyše som ako dieťa ľavú často zvykol používať na písanie. Ale podrž sa, len do zošita. Na tabuľu v škole som už písal pravou. Aj všetko ostatné som robil ako praváci, držal správne príbor, pušku či hokejku.
Ak je niekto „obojručný“, vraj to znamená, že má vyrovnanejšiu komunikáciu medzi hemisférami v mozgu. Ale keď ste boli ešte dieťa, bolo celkom bežné, že aj v školách „prerábali“ ľavákov na pravákov. Nenútili vás písať výhradne pravou?
Keď si mama všimla, ako píšem, vzala ma hneď v prvej triede do poradne a tam jej povedali, nech nechá na mňa, ktorú ruku si vyberiem. Inak, nechcem si fandiť, ale mal som aj ľavou rukou celkom pekný rukopis, ba dokonca najradšej som písal atramentovým perom.
Ľaváci si predsa práve v takom prípade rozmažú to, čo práve napísali.
Ale ja som nič nerozmazával, naozaj som v tom bol dobrý. Po úraze sa mi tá zručnosť veľmi hodila, pretože pri hraní pingpongu mi ľavá ruka nebola taká cudzia.
Dnes ako stolný tenista reprezentujete Slovensko doma aj v zahraničí. Bol vám tento šport blízky už aj pred úrazom?
Športovanie ma bavilo od detstva, dokonca som chcel niečo so športom robiť aj po škole. Išli mi dobre všetky predmety, alebo povedzme, že som so žiadnym nemal problém, no okrem telocviku ma žiaden vyslovene nebavil. Až na strednej škole som možno viac inklinoval k prírodným ako humanitným vedám, napríklad k biológii, napokon som si vybral pedagogický odbor a kombináciu šport a biológia, ale dostal som sa na kombináciu biológia a ekológia a environmentalistika. Som teda kvalifikovaný učiteľ a ak by som sa venoval svojej profesii, učil by som deti od piateho ročníka až po maturantov. Myslím, že by ma to dokonca aj veľmi bavilo.
Nezanevreli ste na telocvik a športovanie, keď ste sa na svoj vysnívaný odbor nedostali?
Kdeže, športoval som stále. Od deviatich či desiatich rokov som aktívne hrával futbal, dokonca ešte predtým aj hokej, ale presťahovali sme sa z Martina do Kláštora pod Znievom a dochádzať som nemohol. Veľmi rád som bicykloval a lyžoval, s kamarátom sme skúšali aj skialpinizmus. Patrím ku generácii, ktorá bola stále v pohybe, naozaj sme robili úplne všetko – hrali basketbal aj volejbal, strieľali zo vzduchovky, šplhali sa, hádzali granátom či kriketovou loptičkou. Dostal som sa aj k stolnému tenisu, dokonca som pingpong hrával za školu.
Vysokou školou sa už aj tým najväčším oneskorencom končí detstvo, koníčky a záľuby odchádzajú často na vedľajšiu koľaj a nastupuje každodenná prozaická rutina – zarobiť si na živobytie. Do čoho ste sa pustili s kvalifikáciou učiteľa biológie a environmentalistiky?
Po škole som zostal na katedre a robil som si doktorát. Učil som vysokoškolákov. Potom som odišiel do farmaceutického priemyslu, pracujem v ňom už 13 rokov. Mal som svojich klientov, o ktorých som sa staral a cestoval za nimi po celom Slovensku. Po úraze som vo firme zostal, ale moja práca sa viac premiestnila do kancelárie.
Bez ohľadu na svoj vek delia vozičkári svoj život na dve zásadné etapy – pred úrazom a po ňom. Myslím, že je to celkom pochopiteľné. Po ťažkej nehode sa veľa vecí od základu zmení a nie každý dokáže znova nájsť zmysel života. Niektorých to zlomí, iní (a takých poznám našťastie oveľa viac) zmobilizujú všetky svoje sily, od základu zmenia pohľad na svet a vlastné miesto v ňom. Váš príbeh sa začal zamotávať v januári 2009, čo sa vtedy stalo?
Skákal som do vody. Do bazéna pri hoteli, v Dominikánskej republike.
Bazény majú ale predsa štandardizovanú hĺbku a rozdiel medzi detským bazénom, plytkým relaxačným a plaveckým je vždy očividný a jasný. Ako ste sa mohli pri skoku tak vážne zraniť?
Nesúviselo to s hĺbkou bazéna, skákať sa do neho dalo. To ja som v najnevhodnejšom okamihu uhol rukami a hlavou narazil o dno. Nemôžem za to nikoho viniť, vedel som, kam skáčem. Bola to len zlá kombinácia okolností a zlý skok v danej chvíli. Nič viac.
Od vášho úrazu uplynulo len sedem rokov. Zdá sa mi to veľmi málo na to, aby ste najťažšie chvíle svojho života s nadhľadom vyhodnotili ako súhru zlých náhod. Naozaj ste si dokázali vybudovať odstup v takom rekordnom čase?
Nuž, ak by ma opitý vodič zrazil na priechode pre chodcov alebo by ma niekto viezol v aute a havaroval, tak by som to možno mal komu zazlievať. Ale ja nemám na výber. Stalo sa to, lebo ja som spravil chybu. Nikto iný. Ak by som sa na to nezačal pozerať práve takto, tipujem, že by som sa cítil oveľa horšie. A ja sa nechcem cítiť horšie. Nemám sa prečo ľutovať, pretože som jediný, kto za to môže.
(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt http://www.perfekt.sk/knihy-mal-som-vzdy-stastie-2)