Viete si však predstaviť, že zo dňa na deň sa na vozíku ocitne hyperaktívne dievča v puberte? Zlomí ju to a zostane do konca života zatrpknutá a odkázaná na pomoc rodiny? Bude sa ľutovať, izolovať od vonkajšieho sveta a o láske bude navždy len čítať v knihách?
V príbehu stolnej tenistky Aleny Kánovej, ktorý sa nachádza v knihe Mal som (vždy) šťastie 2, je všetko inak. Pretože nie okolnosti, ale naše reakcie na ne určujú náš život.
Vyrastať na krásnom Liptove je samo o sebe závideniahodné, ale mať adresu trvalého bydliska priamo na Malinôm Brde je priam dobrodružné. Aj vy ste to ako dieťa takto vnímali?
Asi som mala naozaj iné detstvo ako ostatné deti. Bola som takzvane živé dieťa, no uprostred hôr sa to inak ani nedalo. Akurát som v okruhu piatich kilometrov nemala žiadne kamarátky či kamarátov. Však aj do školy som chodila až do Ružomberka.
Vzdušnou čiarou síce nie je z Brda ďaleko, ale neviem si celkom predstaviť, ako ste dennodenne do mesta dochádzali.
Spolu so sestrou nás otec vozil autom alebo sme sa samé zviezli dole kabínkovou lanovkou. Ak bola cesta neprejazdná a mimoriadne zlé počasie aj pre lanovku, išli sme pešo, na lyžiach alebo na sánkach.
Trochu drsné pre dve malé dievčatá, nie?
Ale my sme na to boli zvyknuté. Napokon, bolo to vlastne naozaj veľmi romantické a dobrodružné bývať na turistickej chate. Kamaráti v bezprostrednom okolí síce žiadni neboli, ale hostia sa stále menili.
Malinô Brdo leží vo výške takmer tisíc metrov, hlavne v zime je na horách počasie nevyspytateľné a keď riadne nasneží, tak je celá lokalita odrezaná od sveta. Spravili ste si niekedy so sestrou „nedobrovoľné“ prázdniny, lebo ste sa objektívne nemohli dostať do školy?
Niečo také sa nestalo ani raz, na to bol náš otec veľmi prísny. Ak bolo treba, vstávali sme ráno o štvrtej a šli dole na lyžiach. Ak bola poľadovica, tak pešo. Čo na tom, že sme pritom padali na zadok? Do školy sme ísť museli. Oveľa častejšie sa stávalo, že oco nestíhal prísť načas po nás po škole a bežne sme ho čakali hodinu aj dve, aby sme sa dostali naspäť domov. Bola to éra pred mobilmi, no malo to svoje čaro. Raz dokonca nechodila kabínka z Ružomberka na Malinô Brdo celú zimu. Rovnaká kabínka vtedy spadla v Tatrách, zomreli tam štyria študenti, a tak preventívne odstavili aj tú našu. Keď zasypalo na Brdo cestu pre autá, chodievali sme pešo. Inak, tých päť kilometrov do kopca je aj pre trénovaných slušný výkon.
Prišiel však osudný deň a vážna dopravná nehoda. Mali ste len 14 rokov, keď sa vaše romantické detstvo v sekunde skončilo. Čo si z tých udalostí pamätáte?
Nechcem zachádzať do detailov. Hovorí sa síce, že zadné sedadlá v aute sú bezpečnejšie, no napokon aj tak všetko závisí od druhu nehody. Ukázalo sa to aj v mojom prípade. Havarovali sme na Orave, sanitka ma teda odviezla do najbližšej nemocnice v Trstenej, kde si trúfli operovať chrbticu. V tej chvíli by sa mobily predsa len zišli, rodičia by to dnes určite zariadili inak.
Ako lekári po operácii vysvetlili štrnásťročnej slečne, čo sa stalo a čo ju ešte len čaká?
Bola som naozaj ešte dieťa, vedela som, že teraz asi budem nejakú dobu ležať v nemocnici, kým sa nevyliečim. Však doktori predsa vedia, čo robia. V štrnástich si, samozrejme, neuvedomujete, že poškodenie miechy znamená vozík.
Pred dvadsiatimi rokmi neboli ani diagnostické prístroje na takej úrovni ako dnes. Lekári nemali k dispozícii CTčko, ale len röntgen a ani sami nevedeli, ako sa môj stav bude meniť. Nemohli mi povedať, že budem po zvyšok života na vozíku. Nechcem sa k tomu veľmi vracať, no napokon, podľa toho, ako sa to ďalej vyvíjalo, som rada, že vôbec sedím.
(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt http://www.perfekt.sk/knihy-mal-som-vzdy-stastie-2)