Tie v jeho bývalej garáži nainštaloval jeho starší brat Anton. Jediný z troch bratov, ktorý je stále nažive.
Na tretí pokus
V dedinke Ostrov neďaleko Piešťan nebolo slávnejšieho športovca. Zrakovo znevýhodnený paracyklista Vladislav Janovjak reprezentoval Slovensko na štyroch paralympiádach a hoci po dopingu svojho navádzača Juraja Petroviča v Aténach 2004 na cyklistickom ovále v dráhovom šprinte o medailu (striebornú) smolne prišiel, nerezignoval.
O štyri roky neskôr v Pekingu prišli ďalšie dve facky osudu, na „zemiakovej“ štvrtej priečke skončil Vlado v časovke aj v pretekoch s hromadným štartom na 97 km. Na porazenie, no Janovjak sa nevzdával, nerezignoval. V Londýne 2012 na bývalom okruh F1 v Brands Hatch si spolu s navádzačom a bývalým profesionálnym cyklistom Robom Mitošinkom konečne vytúžený cenný kov (bronzový) vybojoval. V cestných pretekoch na 104 kilometrov. Po dvoch striebrach a dvoch bronzoch z majstrovstiev sveta mu to konečne vyšlo aj na najväčšom podujatí.
Začiatkom mája 2017 však nečakane odišiel na druhý svet a aby toho nebolo málo, o rok ho nasledoval aj najmladší z trojice bratov Peter po nehode pri práci s elektrikou. Z troch bratov Janovjakovcov zostal len najstarší Anton a ten sa rozhodol urobiť všetko pre to, aby sa na Vlada nezabudlo. V garáži ich rodinného domu v Piešťanoch vyrobil spolu so synovcom impozantnú zbierku jeho memorabílií, ktorá mapuje neobyčajný príbeh Vladislava Janovjaka. A na dôvažok, začal organizovať spomienkový Memoriál, ktorého tretí ročník je už pred dverami. „Mal byť v máji, kedy Vlado umrel, ale pre koronu sme sa ho rozhodli posunúť na 22. augusta,“ vysvetlil nám A. Janovjak, keď sme sa vybrali obzrieť si zbierku na vlastné oči. Ostrov na svojho slávneho rodáka nezabudol a nechce zabudnúť.
Medaily aj bicykle
„Dali sme to celé dokopy za jednu sobotu,“ pochválil sa Anton, ktorý v dedine stíha robiť aj poslanca. V prerobenej garáži nájdete nielen medaily, diplomy a iné ocenenia, no aj pamätnú plaketu pre čestného občana dediny či bicykle, na ktorých Vlado, ktorý sa do konca života živil ako masér, jazdil. Neboli to lacné záležitosti. Len ten tandemový bicykel z Kanady, na ktorom si vlajkonosič našej výpravy v Londýne 2012 vyjazdil sladký bronz, stál 13-tisíc eur. „Vážil však len dvanásť kíl. Viete, aký to bol rozdiel, keď som jazdil na dvadsaťkilovom,“ povedal nám Vlado ešte v septembri 2016, keď sme ho v Ostrove boli navštíviť.
Vlado bol dlho zdravotne úplne v poriadku. V dvanástich mu však pomaly začínala odumierať sietnica a začal strácať zrak. Dovtedy bol dobrý žiak, zrazu sa jeho výsledky začali horšiť. Až neskôr prezradil, že sa bojí priznať, že na tú tabuľu už poriadne nevidí. Nechcel, aby sa mu ostatní smiali. „Bol to však veľký dobrák a neskutočný poctivec. Škoda, že už nie je medzi nami. Nikdy nič neodflákal, vždy šiel do každej činnosti s obrovským nadšením,“ spomína na neho Branislav Režňák, tréner našich paracyklistov. Práve on ho presvedčil, aby sa pokúsil zabojovať aj o svoju štvrtú účasť na paralympiáde v brazílskom Riu de Janeiro. Po boku Jána Gallika. Napokon z toho bolo ôsme miesto.
Janovjak zvládal denne 80-100 kilometrov. „Na bicykli bol celý deň. A popri tom stále stíhal robiť aj maséra. Som rád, že aj takto tým memoriálom, ktorý nesie jeho meno si ho môžeme všetci pripomenúť. Chodí naň aj Veronika Vadovičová, s ktorou bol Vlado kamarát. Je to síce oficiálne len tretí ročník, no organizovali sme aj nultý. Krátko po tom, ako nás Vlado opustil,“ vraví Anton Janovjak a jedným dychom dodáva, že v septembri po začiatku školy už na dvore Janovjakovcov dohodol aj návštevu žiakov z neďalekej základnej školy. „Veľmi sa z toho teším. Radi privítame u nás každého, kto bude mať záujem prísť sa pozrieť,“ dodal.
RASTISLAV HRÍBIK