Vozíčkari z malého Slovenska si podmanili ohnivé Rio de Janeiro. Akonáhle Ľudka Andrejčíková spustila s Petrom Balcom na tribúne známe Slovenskóóó, temperamentní brazílski diváci sa pridali a čoskoro sa Riocentrom prevalili aj tzv. mexické vlny. To už náš tím bojoval na kurte číslo 5 o postup do finále s Thajskom, ktoré dovtedy neprehralo ani jediný duel v turnaji. Michaela Balcová, Samuel Andrejčík a nehrajúci Róbert Ďurkovič si najskôr predpoludním poradili vo štvrťfinále s Portugalskom 8:4 a od 15.40 brazílskeho času nastúpili na semifinále. Prvý end sa skončil 1:1, no v druhom rozohrali Miška so Samuelom koncert taktiky a brilantných hodov. Kórejskej náhradníčke nepomohli ani úpenlivé motlitby, Slovensko vyhrávalo po polovici duelu 4:1.
„Rozhodla naša pokora. Mali sme „sedenie“ s trénerom a zhodli sme sa, že pôjdeme za víťazstvom s pokorou k vážnosti stretnutia, aj ku kvalitám súpera,“ tešil sa neskôr Róbert Ďurkovič, ktorý už siahal na paralympijský kov v roku 2004 v Aténach. Spolu s Martinom Strehárskym skončili štvrtí. „Po tejto chvíli som sníval, túžil. Nech by získal prvú paralympijskú medailu pre slovenskú bocciu ktokoľvek, za dvadsaťročnú cestu si ju všetci zaslúžime.“
V treťom ende uhral náš pár ďalší bod, no vo štvrtom sa Thajsko pokúsilo o zúfalý zvrat. Zablokovali „jacka“ a naša dvojica potrebovala šesť lôpt, aby sa k nemu priblížila. Našťastie, práve tú šiestu hodil Samo Andrejčík ako kúzelník z krajiny zázrakov. Thajsku sa ani jedna z následných štyroch kontier nevydarila. „Jack“ bol prikrytý našimi loptami. Slovensko vyhralo 6:1! Ako z veľkej knihy. Miške Balcovej vyhŕkli slzy dojatia. „Plakala som po každom našom víťazstve, no toto bolo úžasné,“ priznala sa. „Kľúč k úspechu? Dôverujeme si a vieme sa zastúpiť. Ak sa nevydarí hod jednému, druhý potiahne a naopak.“ Aj čerstvý dvadsiatnik Samko Andrejčík mal slzy v očiach. Po prvý raz na PH a už vo finále. Pekná drzosť… „Asi áno, no verili sme si, že potvrdíme dobré výsledky z celej sezóny. Finále budeme hrať s Brazíliou, nesmierne sa na to tešíme…“ Zajtra bude v hale Carioca atmosféra ako na Maracane. V každom prípade našim skvelým boccistom už leštia medailu. Len ešte nevieme, či zlatú alebo striebornú. Obe sú však už dnes fascinujúcim úspechom ľudí, ktorí sa odpútali od svojich invalidných vozíkov až do výšok, kde sa sny menia na skutočnosť.
Stano Ščepán