Veľa vecí sa zmenilo, keď do jej osobného života zasiahla rakovina, ona však tvrdí, že k lepšiemu. V súčasnosti vedie Občianske združenie Amazonky a úzko spolupracuje aj so Slovenským paralympijským výborom.
Biblické meno Eva je symbolom sily, odvahy a hlavne opory. Vedel by o tom rozprávať aj prvý muž tohto sveta Adam. Eva so srdcom otvoreným pre všetkých, taká je Evka Bacigalová. Práca na knižke Mal som (vždy) šťastie mi umožnila lepšie ju spoznať a často som mával pocit, že by bolo asi zaujímavejšie písať o nej ako o mne. Tiež toho veľa prežila a hlavne to, ako bojovala s takou chorobou, akou je rakovina, zostáva pre mňa a môj vlastný život stále silnou motiváciou. Jej postoj pomáha mnohým. Preto som veľmi rád, že súhlasila s tým, aby som pre zmenu otázky kládol ja a priblížil vám jej príbeh.
Keď pred pár rokmi vznikala kniha Mal som (vždy) šťastie, podrobne ste spovedali vy mňa. Teraz sa stretávame v opačnom garde. Aký máte s odstupom času pocit z našej prvej literárnej spolupráce?
Že som aj ja mala šťastie, keď sa nám dvom skrížili cesty. Na novinárskej práci sa mi stále najviac páči spoznávanie nových ľudí, veď každý z nás je originál a príbeh každého jedného človeka je v niečom nesmierne zaujímavý. Dovolím si však tvrdiť, že vy ste prekonali moje dovtedajšie novinárske skúsenosti vo všetkých smeroch. V tom, čo ste prežili, no hlavne v tom, ako ste dokázali svoje poznanie v našej spoločnej knihe sprostredkovať ďalším.
Začali ste pre mňa veľmi dobre. J Po vydaní knihy som skutočne dostával veľa pozitívnych reakcií. Myslím, že stále plní svoj cieľ, no vyvoláva aj mnohé otázky. Viete, čo sa ma čitatelia veľmi často pýtali? Chceli vedieť, kto je autorka knihy Eva Bacigalová.
Nuž, novinárka. Tak hovorím všeobecne svojej dlhoročnej profesii, aj keď sa detaily dajú popisovať podrobne, rozsiahlo, komplikovane aj kvetnato. A je celkom zvláštne, že sa venujem práve dobiedzaniu do ľudí, aby odpovedali na moje otázky. Vnímam totiž svoju príslušnosť ku generácii, ktorú vychovávali veľmi prísne a ktorá bola vedená k až extrémnej poslušnosti. Nikto so mnou neviedol rozhovory o tom, čo chcem, aké mám sny alebo nebodaj, čo sa mi páči. Podstatné bolo, aby som čo najmenej „odvrávala“. Čím viac sa dnes rozprávam so svojimi vrstovníkmi, hlavne so ženami, zisťujem, že tento model výchovy bol veľmi rozšírený. Len tí šťastnejší začnú najneskôr v dospelosti chápať, že nie sme na svete preto, aby sme vyhoveli iným ľuďom, aby sme plnili ich očakávania a že oveľa podstatnejšie ako ich mienka o nás je naša mienka o nás samých. Aj ja som sa musela programovo učiť mať sa rada. Viem, že stále mám rezervy a pracujem na sebe. J Preto sa tak rada stretávam s ľuďmi a počúvam ich príbehy. Od každého z nich sa môžem niečo nové naučiť.
Výchova v detstve zanechala tak či onak stopy na každom z nás a ovplyvňuje naše kroky celý život. Kde sa začal ten váš?
Moji rodičia prišli do Bratislavy po vojne z vidieka, mama pochádza z Budmeríc pri Trnave, otec sa narodil v Stratenej pri Rožňave. Ja som však už rodená Bratislavčanka.
Stratená je cez kopec od Horehronia, odkiaľ pochádzam aj ja.
No prosím, možno nakoniec zistím niečo o tejto rodinnej vetve od vás, lebo viem len veľmi málo. Bola som neskoré dieťa, môj otec mal štyridsať rokov, keď som sa narodila a bol najmladší tuším zo šiestich súrodencov. V porovnaní s mojimi bratrancami a sesternicami som bola o generáciu mladšia. Pamätám si len, že jeden strýko, teda otcov brat, padol v Slovenskom národnom povstaní a v kopcoch nad Stratenou má aj pomník.
Prvou ženou na svete bola podľa BiblieEva a aj vy ste dostali jej meno. Bola inšpiráciou práve ona?
Nuž, pôvodne som sa mala volať Juraj. J Keďže som sa však narodila ako žena, ba dokonca úplne prvá v široko-ďalekej rodine, dostala som naozaj meno po prvej žene. Až po mne prišli na svet muži, bratranci z maminej strany, a o päť rokov neskôr sestra Andrea. Z tejto skupinky detí som bola najstaršia, a hoci vekový rozdiel medzi mnou a bratrancom Mirom bol len dva týždne, aj tak som bola celé detstvo konfrontovaná s tým, že za deti nesiem zodpovednosť. Myslím, že je to vlastnosť, ktorá ma dodnes najviac charakterizuje. Však som to počúvala od útleho detstva: Buď zodpovedná.
To je predsa vysoko pozitívna vlastnosť. Dúfam, že sa nesťažujete.
Keď máte osem a chcete šantiť, no dospelí chcú od vás predovšetkým zodpovednosť, výrazne to ovplyvní vašu spontánnosť. Avšak úplne s vami súhlasím, zodpovednosť sa stále vysoko cení. Napriek tomu, že som bola vzorne zodpovedná, stala som sa napokon tak trochu čiernou ovcou rodiny. Otec už dávno nežije a pre mamu som vyslovene sklamaním. Tým, čo som sa rozhodla študovať, tým, akého partnera som si našla aj tým, ako žijem.
Neviem to zatiaľ celkom identifikovať, ale ako sa na vás pozerám a ako vás poznám, ste úspešná a atraktívna žena, ktorá v živote veľa dokázala a vyriešila množstvo problémov. Zrejme ide len o uhol pohľadu, ktorý zvolíme.
Spomínali sme už zvláštny chladný model výchovy socialistických detí a aj príbehy mojich priateliek– vrstovníčok potvrdzujú, že bol naozaj veľmi rozšírený. Aj ich rodičia upozorňovali len na nedostatky, ale s pochvalou sa šetrilo. Veď čo ak by ste náhodou spyšneli? Nehovorili vlastným deťom, že ich majú radi, nedávali najavo napríklad ani len obavy o ne. Život bol iba o disciplíne, zákazoch a príkazoch a za ich nedodržanie nasledoval prísny trest. S tým sa nerobili žiadne okolky.
Čiže rodičia ani nezbadali, že nie ste Juraj?
Rodičia asi vždy majú od svojich detí nejaké očakávania, to im nemožno vytýkať. A keď sa ukáže, že si ich potomkovia zvolia úplne inú cestu životom, dávajú najavo svoje sklamanie. Pamätám sa, že mi zrazu všetko do seba zapadlo, keď sa narodila moja sestra, hoci som mala len päť rokov. Rodičia ma vtedy odviezli na pár dní k starým rodičom do Budmeríc, domov sme sa vracali s otcom medzimestským autobusom. S dedkom to nové dieťa v rodine asi riadne zapili, lebo v autobuse bol otec taký rozšafný, že nás z neho vysadili už v Modre. V hlave mi však utkvelo, že veď on vlastne nezapíjal radosť z prírastku do rodiny, ale smútok z toho, že je to zas len ďalšia dcéra. Myslím, že tam sa kdesi začalo moje chalanské detstvo. Veľmi som chcela, aby ma rodičia mali radi,hlavne otec, a myslela som si, že ak budem ako chlapec, tak mi naozaj niekedy svoju lásku prejaví. Hrávala som futbal, trvala som na tom, že chcem mať krátke vlasy, lietala som na bicykli, pomáhala otcovi s autom v garáži. Robila som to zrejme veľmi dobre, však ešte ako sedemnásťročnú si ma mýlili s chlapcom.
Verím, že všetci rodičia chcú pre svoje deti len to najlepšie a je úplne ľudské, že naše predstavy o tom, čo je „to najlepšie“ sú diametrálne odlišné. Zanechala na vás sparťanská výchova stopy?
Asi áno. Veľmi som sa rodičom snažila vyhovieť, no nedarilo sa mi to. Vždy bol dôvod na moju kritiku, málokedy na pochvalu. Aj to, aby ma mal niekto rád, som si vlastne musela zaslúžiť a to je veľmi nešťastný spôsob výchovy. Deti predsa máme milovať bezpodmienečne.
Posuňme sa o kúsok ďalej. Ste rodená Bratislavčanka, takže predpokladám, že ste v hlavnom meste získali aj vzdelanie.
Bolo to trochu pestrejšie. Môj otec bol diplomat, pracoval v podniku zahraničného obchodu a chodieval na dlhodobé pobyty do cudziny. Zákonitosti diplomacie hovoria, že v takom prípade s ním cestuje celá rodina, a tak sa aj tá naša v dobe, keď som mala desať rokov, presídlila do Kinshasy, hlavného mesta Zaire (pozn. dnes krajina používa svoj pôvodný názov Kongo). Ako piatačka som uprostred africkej exotiky strávila celoročné prázdniny!
(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt)