Zháňal hráčov, požičiaval sane, oslovoval novinárov a vysvetľoval, že aj ľudia so zdravotným znevýhodnením môžu hrať hokej. Peter Štít pomáhal budovať slovenský parahokej v časoch, keď o ňom u nás takmer nikto nevedel. Na začiatku túžil po jedinom: obliecť si slovenský dres a nastúpiť na zápas s vlastným tímom. Napokon sa dostal až na paralympijské hry v Pekingu. Jeho reprezentačný dres dnes visí na zimnom štadióne v Dolnom Kubíne ako poďakovanie za cestu, ktorú pomohol otvoriť ďalším.
Pred jedným z troch prípravných stretnutím Slovenska s Japonskom (7. – 11. októbra) sa dolnokubínsky štadión stal dejiskom výnimočného poďakovania. Peter Štít, zakladateľ slovenského parahokeja a prvý kapitán reprezentácie, sa dočkal výnimočnej pocty. Je historicky prvým parahokejistom, ktorého dres má na tomto štadióne čestné miesto.
Keď však rozpráva o začiatkoch, vlastné zásluhy necháva v úzadí. Spomína na časy, kedy o parahokeji ešte ľudia ani nepočuli, na požičaný výstroj, provizórne opravy aj ľudí, ktorí prišli v správnom čase. A otvorene priznáva, že na začiatku vôbec nemal istotu, či sa jeho úsilie podarí.
Na zimnom štadióne v Dolnom Kubíne vyvesili váš reprezentačný dres. Aké to bolo stáť tam a prijať takéto poďakovanie?
“Bolo to príjemné. Prihovoril sa Miroslav Dráb, aj primátor Dolného Kubína Ján Prílepok. Ja som povedal pár slov a vhodil som slávnostné buly. Po zápase bol ešte slávnostný obed, ale ten podľa mňa súvisel viac s privítaním japonského tímu.”
Vybavila sa vám pri pohľade na dres celá cesta, ktorú ste s parahokejom prešli?
“V tej chvíli to bolo skôr také milé vnímanie prítomnosti, tých konkrétnych sekúnd. Ale, samozrejme, predtým aj potom som si zaspomínal. Človeku sa všeličo vybaví.”
Vráťme sa teda na začiatok. Ako ste sa k parahokeju vôbec dostali?
“Začalo sa to asi pred dvadsiatimi rokmi, keď som vtedy niekoľko rokov býval na Morave. Tam som sa dozvedel, že existuje parahokej, hoci vtedy sa ešte volal sledge hokej. V Česku sa už v tom čase hrala liga. Zistil som, že najbližší fungujúci klub je v Zlíne, a tak som tam začal chodiť a učiť sa hrať. Neskôr sme sa presťahovali do Dolného Kubína. V Zlíne som pokračoval, dochádzal som tam, ale zároveň som si hovoril: Keď to v Česku funguje a majú dokonca vlastnú ligu, poďme skúsiť zohnať aspoň pár hráčov aj na Slovensku. Vedel som, že tu určite musia byť ľudia, ktorí by to chceli robiť. Len o tom športe pravdepodobne nikdy nepočuli a nemali sa k nemu ako dostať. Podobne ako kedysi ja.”
Ako sa hľadajú hráči pre šport, ktorý u nás takmer nikto nepozná?
“Pomaly, pomaličky som sa o ňom snažil dávať vedieť. Mal som webovú stránku, písal som texty, rozdával som aj letáky, rozprával som o tom ľuďom. Ozval som sa novinárom a poskytol niekoľko rozhovorov. A potom postupne sa mi ozvalo zopár chalanov, ktorí si to chceli vyskúšať. Keď niekomu zavoláte, že robíte nejaký zvláštny šport, o ktorom nikdy nepočul, musíte začať úplne od základov. V tom čase na Slovensku naozaj takmer nikto nevedel, čo to je.”
Na parahokej však potrebujete pre každého špeciálne sane a výstroj. Kde ste ich zháňali?
“V Olomouci vtedy fungovalo centrum, kde mali na požičanie sane aj hokejky. Používali ich pri ukážkach pre záujemcov a verejnosť. Sadol som do auta, išiel do Olomouca a priviezol niekoľko saní. Chalani si na ne sadli a vyskúšali si to. Niektorým sa to páčilo, iným nie. Pre tých, ktorí chceli pokračovať, sme potom zháňali výstroj na dlhodobejšie požičanie alebo sme sa ju snažili kúpiť. Nebolo to jednoduché, pretože to nie sú lacné veci. Zháňali sme vyradené sane, niekto niečo pozváral, opravil. Bola to kopa drobnej roboty, aby si na sane mohol sadnúť druhý chalan, potom tretí, štvrtý.”
Financovali ste to aj z vlastných peňazí?
“Samozrejme. Na začiatku mi na to nikto peniaze nedal. Ani na cestu do Olomouca, aby som priviezol sane. S chalanmi sme sa skladali aj na základné veci.”
Kedy ste s týmto úsilím oslovili Slovenský paralympijský výbor?
“Bolo to ešte vtedy, keď som začínal v Zlíne. Prišiel som a povedal, čo robím a že by som bol rád, keby sa to dostalo medzi ľudí. Pýtal som sa, či o niekom nevedia, či by nám mohli posunúť záujemcov alebo nás niekedy v budúcnosti podporiť pri sústredení. Reagovali rozumne. Povedali, že jeden podobný pokus už v minulosti neuspel. Vedeli, aké náročné je na Slovensku rozbehnúť kolektívny šport pre zdravotne znevýhodnených, keď nie je jednoduché zohnať ani jednotlivcov pre individuálne športy. Raz za čas som sa ozval, pripomenul a povedal: Už sme traja. Už sme štyria. Potom pribudli ďalší záujemcovia. Pýtal som sa, či by nám nezaplatili ľad na sústredenie. My sme sa s chalanmi na niečo poskladali, ja som znovu išiel požičať sane. Takto sa to postupne nabaľovalo. Bol to príbeh niekoľkých rokov.
Čo bolo pri rozbiehaní slovenského parahokeja najťažšie?
“Dostať ho do povedomia ľudí. Dnes už bežný hokejový fanúšik o parahokeji aspoň niekedy počul. Vtedy to bola úplne neznáma vec. Čokoľvek sme potrebovali vybaviť, najprv sme museli vysvetľovať, čo vlastne robíme. Od ľadára, ktorý sa pýtal, či hokejkami nezničíme ľad, až po človeka, ktorý by nám mohol niečo zaplatiť, predať alebo nás niekam odviezť. Bolo tam milión drobných vecí: priviezť sane, niečo zohnať, dohodnúť, nájsť ľudí, ktorí pomôžu. Ale najťažšie bolo dať vedieť, že takýto šport vôbec existuje.”
Kedy nastal zlomový moment, keď ste si uvedomili, že sa to naozaj môže podariť?
“Pamätám si, ako som sa vracal zo sústredenia. Mal som na sebe vetrovku s nápisom Slovensko a parahokej. Na čerpacej stanici sa ma obsluha pýtala, čo to mám na sebe. Vysvetlil som, že robím hokej pre ľudí s telesným postihnutím. A ten človek povedal: ‘Hej, to som počul, poznám.’ Vtedy som si uvedomil: Aha, tak sme asi urobili kus roboty. Dnes, keď oslovím chalana, v ktorom vidím potenciálneho hráča, a spýtam sa, či nechce skúsiť parahokej, často odpovie, že už o tom uvažoval. Vie, o čom hovorím. Pred tými rokmi to bolo celkom iné.”
Čo vás motivovalo, aby ste na tejto ceste vydržali? Mali ste predstavu, kam sa chcete dostať?
“Úprimne. Ja som tomu až tak veľmi neveril. Nebolo to tak, že mám pred sebou métu, ktorú určite dosiahnem, a robím pre to všetko. Skôr som si hovoril, že ak nebudem nič robiť, určite sa to nepodarí. Ak sa chcem sám sebe pozrieť do očí, musím pre to niečo urobiť. A potom si prípadne môžem povedať, že sa to nedalo. Nebolo to teda o tom, že mám cieľ a tvrdohlavo za ním idem. Skôr o tom, že sa pokúsim urobiť, čo je v mojich silách, a uvidíme, ako to dopadne.”
Kto sa k vám na tejto ceste pridal a aký význam mali títo ľudia pre ďalší vývoj?
“Obrovský význam. Asi najdôležitejšie v celom príbehu je, že sa v správnom čase začali pridávať správni ľudia. Zohnali sme Mira Drába, ktorý nás začal trénovať, a potom Rada Bielečku. Keď sa Miro začal viac venovať organizovaniu, Rado sa stal trénerom. Prichádzali aj chalani, ktorí mali vysokú športovú úroveň. Niektorí boli športovcami srdcom aj hlavou ešte predtým, než si vôbec sadli na sane. Vedeli, čo to obnáša a čo pre to musia robiť. Parahokej si za tie roky vyskúšalo obrovské množstvo ľudí. Niekto prišiel raz, niekto ho robil rok, dva či tri a potom prestal. Bez chalanov, ktorí boli o krok ďalej a posúvali nás, by sa to nepodarilo. Mali sme tiež úžasného kustóda z Dolného Kubína, ktorého sme volali ujo Fero. V tom, čo sme vtedy potrebovali, bol neuveriteľný. Dokázal na kolene, aj bez poriadneho vybavenia, opraviť veci a provizórne ich dať dokopy. Ďalší ľudia nám veľmi pomáhali po telesnej stránke. V správnom čase sa pripájali ľudia, ktorí tomu ohromne pomohli. Bez nich by sa to nestalo.”
Boli ste prvým kapitánom reprezentácie. Vnímali ste sa ako vzor pre ostatných?
“Nemyslím si, že som bol nejaký vzor. Kapitánom som bol podľa mňa hlavne preto, že som to rozbiehal. Možno trochu za zásluhy alebo preto, že kým sme sa formovali, nebolo komu inému to dať. Po nejakom čase ma už chalani začali po športovej stránke predbiehať. Boli mladší, šikovnejší a lepší. Ale ešte nejaký čas som to céčko nosil.”
Aké boli vaše športové méty so slovenským parahokejom?
“Keď sme začali spoločne trénovať a už som nebol sám, mojou métou bolo raz nastúpiť za Slovensko. Môžete byť akýkoľvek športovec, ale keď nemáte ostatných, kolektívny šport si nezahráte. Ja som hrával za Zlín a túžil som po tom, že raz budeme mať na sebe slovenský dres a odohráme aspoň jeden zápas. Keď sa to podarilo, povedali sme si, že skúsime ísť ďalej. Ani účasť na oficiálnom podujatí, napríklad na majstrovstvách sveta, nie je jednoduchá. Potrebujete veľa peňazí, dostatok hráčov a určitú športovú úroveň. Nemá zmysel letieť do Japonska na šampionát a byť tam iba fackovacím panákom. Takto sa tie méty postupne posúvali.”
A potom prišiel postup na paralympijské hry v Pekingu 2022.
“Paralympiáda bola absolútnym prekonaním všetkých týchto snov. O niečom takom som na začiatku ani nesníval. Bolo to úžasné. Keď sme postúpili, bol to splnený sen. Vlastne ešte viac, pretože pôvodne som si také niečo ani nepredstavoval. Po Pekingu som bol ešte na menšom turnaji v Kazachstane. Bol zameraný skôr na podporu tamojšieho rozvíjajúceho sa parahokeja. Už som vedel, že končím a že je to môj posledný výjazd.”
Prečo ste sa rozhodli skončiť?
“Dostať sa na úroveň, aby som tam nerobil hanbu, bolo rok čo rok ťažšie. Príprava bola náročnejšia a čoraz viac úsilia stálo už len udržať sa v akej-takej forme. Nie je to ako ísť si s chalanmi zakopať futbal na ihrisko pred domom. Človek musí venovať príprave určitý čas a úsilie. Inak to nemá zmysel.”
Toto si možno ľudia neuvedomujú. Čo je na parahokeji fyzicky a technicky najnáročnejšie?
“Treba mať silnú hornú časť tela, ruky, udržať rovnováhu a dosiahnuť dostatočnú rýchlosť. Aby sa človek na túto úroveň dostal, musí prekonať mesiace driny. Zo začiatku môže mať pocit, že to ani nemá zmysel. Maká, ale hokej si ešte nezahrá. Pracuje vlastne iba na tom, aby dokázal na tých saniach na ľade sedieť a pohybovať sa. Radosť z toho, že si naozaj zahrá, dokáže prihrať a byť súčasťou kolektívneho športu, príde až potom. Keď už má veľký kus roboty za sebou. A práve toto je ťažké.”
Ako dlho trvá, kým sa začiatočník dostane k samotnej hre?
“Je to veľmi individuálne. Záleží na tom, ako veľmi sa tomu venuje. Je rozdiel, či príde raz za dva týždne na hodinu na ľad, alebo chodí podľa možností trikrát či štyrikrát a popritom ešte posilňuje. Každopádne hovoríme o mesiacoch. Ak je niekto šikovný a prichádza s dobrou fyzickou kondíciou, môžu to byť povedzme dva mesiace. U iného to trvá oveľa dlhšie. Mnohých to prestane baviť uprostred procesu prípravy a vzdajú to. Za prvých desať rokov si to podľa môjho odhadu vyskúšalo možno sto ľudí. A napokon sme mali približne pätnásť reprezentantov.”
V čom sa podmienky slovenského parahokeja najvýraznejšie zlepšili od vašich začiatkov?
“Obrovský zlom nastal, keď sa do toho vložil Slovenský paralympijský výbor. Podporil nás finančne, organizačne aj personálne. A tú podporu máme stále. Nemusíme zháňať ľad len zadarmo alebo v hodinách, keď nám ho dajú najlacnejšie. Dá sa na niečo spoľahnúť. Vieme zorganizovať sústredenie, vycestovať a hrať s kvalitnými súpermi. Už sa ani neuvažuje nad tým, či vôbec pôjdeme na majstrovstvá sveta. Kedysi sme riešili, či na to máme a či dáme peniaze dokopy. Dnes sa to berie ako samozrejmosť, hoci úplná samozrejmosť to nie je. A to je veľký posun. Sú tu ľudia, ktorí zabezpečujú organizáciu, fyzioterapiu, výstroj a ďalšie potrebné veci.”
Kde ešte vidíte priestor na zlepšenie?
“Nechcem nás porovnávať s Kanadou a Amerikou, tie sú niekde inde. Ale v počte ľudí, ktorí sa tomu venujú, aj v množstve prostriedkov sme stále ďaleko aj za Českom alebo Nórskom. Bolo by fantastické, keby chalani nemuseli trénovať až po šichtách, po práci. Keby mohli časť pracovného času venovať hokeju. To by veľmi pomohlo.”
Čo potrebuje slovenský parahokej, aby sa dokázal dlhodobo posúvať?
“Podľa mňa sa to láme najmä na počte záujemcov. Potrebujeme vybudovať širšiu základňu. Dnes je pomerne ľahké stať sa reprezentantom v tom zmysle, že keď sa tomu človek naozaj oddá, niečo obetuje a má základné predpoklady, môže sa do reprezentácie prepracovať. Lenže chýba väčšia konkurencia. Pomohlo by, keby na Slovensku vznikli tri či štyri ohniská. Napríklad Košice, Bratislava, Nitra. A v každom meste by bol nadšenec, ktorý by pomáhal organizovať tréningy, hľadať výstroj a hráčov, dával by to dokopy. Nemuseli by to hneď byť kluby, hoci to by bolo fantastické. Aj keby tam boli traja či štyria zanietení hráči, už by to tvorilo základňu, z ktorej by vyrastala kvalita. Ľudia by potom súperili o miesto v reprezentácii. Bez toho bude posun na vyššiu úroveň do istej miery otázkou šťastia, že sa práve stretne výnimočná generácia. Ak chceme dlhodobo hrávať na paralympiáde, potrebujeme širšiu základňu.”
S parahokejom ste sa dostali ďalej, než ste si predstavovali. Čomu sa venujete dnes?
“Dnes som už iba fanúšik. Hráčsky som to uzavrel. Mám stále svoje ciele alebo sny. Sú to veci, ktoré sa týkajú rodiny, kvality života a možno aj návštevy niektorých miest.”
