Jedným z kľúčových mužov slovenského parahokeja je MIROSLAV DRÁB (*1979), ktorý začínal pri reprezentácii ako hlavný tréner a v súčasnosti je jej generálnym manažérom. V Dolnom Kubíne sa podarilo vybudovať bázu, ktorá sa stala základom úspešnej cesty slovenského parahokeja medzi elitnú svetovú osmičku. Na blížiacom sa v poradí druhom svetovom šampionáte žien v austrálskom Newcastli povedie ako tréner Tím sveta aj s dvojicou Sloveniek.
Ako ste sa dostali k parahokeju?
Cez Petra Štíta, ktorý v tom čase sám trénoval na dolnokubínskom zimnom štadióne. Ja som ho tam stretával, lebo tam roky pôsobím, aktuálne ako riaditeľ hokejového klubu MHK Dolný Kubín. Zaujímal som sa o parahokej, ako sa hrá, aké sú pravidlá, s čím by potrebovali pomôcť. K Petrovi sa postupne pridávali ďalší, ale chýbala im výstroj. Tú si chodil vlastným autom požičiavať do Čiech. Neskôr už potrebovali trénera, tak som mu dal pár kontaktov. Napokon mi oznámil, že to sú všetko profesionálni tréneri a oni nemajú na ich plat, takže či by som to neskúsil. Po krátkom váhaní som sa rozhodol, že skúsim.
V septembri 2011 ste absolvovali vo Viedni prvý turnaj proti silným tímom Kórei, Talianska, domácemu Rakúsku, ktoré tiež začínalo, ale bolo posilnené o hráčov českej reprezentácie. Ako si spomínate na tento začiatok?
Pozbieralo sa pár chalanov, viacero bolo z Mokrohájskej, a išli sme to skúsiť. Prvý zápas sme hrali s Kóreou a po prvej tretine bolo hrozivých 0:8. Kórejci sú však džentlmeni. Často krúžili okolo prázdnej brány a nechceli nám úplne znechutiť vstup do parahokejového sveta. Vážili si, že sme nastúpili proti nim a napokon to skončilo 0:9. Prehrali sme vysoko aj ďalšie zápasy, ale prvý krok sme urobili. Už počas nasledujúceho roka sme sa posilnili, v apríli dvakrát suverénne zdolali v Bratislave Rakúšanov a odpichli sme sa smerom hore.
Ak sa spätne pozriete na cestu od Viedne 2011 po dve účasti na ZPH a etablovanie sa v A-kategórii MS, čo bolo rozhodujúce?
Keď si porovnám prvý turnaj vo Viedni s tým, že sme si zahrali na zimných paralympiádach v Pekingu 2022 a v Miláne-Cortine 2026, vidím za tým najmä ľudí, ktorí pri parahokeji vydržali aj v časoch, keď sme ešte nemali výsledky. Patrí medzi nich spomínaný Peter Štít a celá generácia, ktorá pomáhala budovať tím v Dolnom Kubíne. Podľa mňa bolo rozhodujúce, že sme dokázali držať mužstvo pokope, pravidelne trénovať a hrať proti kvalitným súperom. Prvá paralympiáda bola obrovská vec. Druhá účasť a šieste miesto na posledných MS ukázali, že sa na tejto úrovni vieme udržať.
Často sa z radov tímu ozýva, že prioritou je získanie nových hráčov. Darí sa vám v tomto smere napredovať?
Aj v tomto smere sa posúvame. V októbrovej sérii proti Japonsku v Dolnom Kubíne dostali šancu aj nováčikovia. Pre nich je veľmi cenné, keď si môžu vyskúšať tempo proti súperovi zo svetovej osmičky. Najťažšia časť náboru sa však často začína až po prvom tréningu. Človek potrebuje výstroj, dostupný ľad a možnosť pravidelne dochádzať. Aj preto je pre mňa dôležitý projekt Vráť sa do hry. Chceme, aby sa ľudia o parahokeji dozvedeli a mali kde a s kým začať.
V máji budete v Ostrave hrať tretíkrát za sebou medzi elitnou osmičkou sveta. Bude to pre nás výhoda, že sa bude opäť hrať kúsok od hraníc?
Z pohľadu fanúšikov určite. Do Ostravy sa dá zo Slovenska prísť aj na jeden zápas a hneď na úvod hráme proti domácemu Česku. Verím, že v hale bude počuť aj našich. V skupine máme ešte Kanadu a Taliansko, takže nás čakajú tri rôzne zápasy. Bude to náš tretí šampionát medzi elitnou osmičkou za sebou. Chceme potvrdiť, že tam patríme.
Rozbehli ste aj ženský parahokej, zatiaľ s dvomi hráčkami, ktoré sa predstavia po druhýkrát v Tíme sveta. Ako napreduje naša dvojica Ema Mária Šimáková a Michaela Hozáková?
Najviac ma teší, že už majú s čím porovnávať svoj výkon. Vlani v Dolnom Kubíne odohrali za Tím sveta všetky tri zápasy, tento rok si vyskúšali aj prípravu s našou reprezentáciou proti Japonsku. Pred Austráliou pravidelne trénujú na ľade aj v posilňovni. V Newcastli ich čakajú Kanada a Nórsko. Práve proti takýmto súperkám uvidia, čo už dokážu preniesť z tréningu do zápasu a na čom ešte potrebujú pracovať.
Na druhom svetovom šampionáte žien v Austrálii budete viesť Tím sveta ako tréner. Čím vás obohatí táto skúsenosť?
V reprezentácii máme čas budovať herný systém a vzťahy počas sezóny. V Tíme sveta sa hráčky z rôznych krajín stretnú len pár dní pred šampionátom. Ako tréner musím rýchlo zistiť, v čom je ktorá silná, ktoré hráčky si na ľade rozumejú a čo im pomôže hrať spolu. Teším sa aj na spoluprácu s Monicou Quimby (pozn. trénerka a manažérka tímu) a na to, že si z Austrálie prinesiem nápady, ktoré vieme využiť pri rozvoji ženského parahokeja doma.
Máme ďalšie adeptky? Budeme mať raz aj vlastný ženský tím?
Miška a Emka sú dnes naše dve hráčky s medzinárodnými skúsenosťami. Vlastný tím je cieľ, ku ktorému sa chceme dopracovať. Teraz potrebujeme dať ďalším dievčatám a ženám možnosť sadnúť si do sánok, vyskúšať si prvý tréning a potom sa pravidelne vracať na ľad. Keď budeme mať širšiu skupinu hráčok, ktoré pravidelne trénujú a hrajú, budeme sa môcť baviť aj o termíne.
Hokej je zmiešaný šport, teoreticky by mohli dievčatá nastúpiť aj za mužský tím. Je to reálne?
Obe už dostali príležitosť v príprave proti Japonsku. Nominácia na veľký turnaj je ďalší krok. Rozhoduje aktuálna výkonnosť, úloha v mužstve a splnenie podmienok štartu. Že je to reálne aj na najvyššej úrovni, ukázala Japonka Akari Fukunishi. Po ženských MS v Dolnom Kubíne si zahrala aj na paralympiáde v Miláne.
Okrem toho ste v meste predsedom Komisie mládeže a športu a Dolný Kubín sa profiluje ako mesto športu. Čo všetko sa vám podarilo v poslednom čase a čo ešte plánujete? Ako vám pomáha pri presadzovaní zámerov aj to, že ste poslancom mestského zastupiteľstva aj samosprávneho kraja?
Mám radosť, že cez projekt Školy a škôlky idú na hokej dostávame deti na štadión a že Dolný Kubín dokázal zorganizovať historicky prvé ženské MS v parahokeji. Spolupráca s mestom, krajom a partnermi priniesla aj konkrétne projekty, ako je bezbariérový autobus ParaBus. Najbližšie chcem posunúť prípravu ďalšej obnovy zimného štadióna a pokračovať v práci na zámere inkluzívneho športového centra. V komisii sa k nám dostávajú podnety od klubov, škôl a ľudí, ktorí šport organizujú. Ako poslanec ich môžem priniesť do zastupiteľstva a pri rozpočte vysvetliť, komu konkrétna investícia pomôže. Pri štadióne ide napríklad o podmienky pre deti, kluby aj športovcov so zdravotným znevýhodnením, ktorí ho využívajú počas celého roka.
Okrem pôsobenia vo Výkonnom výboru SPV ste aj členom rovnakého orgánu v SZĽH. Bude parahokej súčasťou IIHF alebo čo tomu aktuálne bráni?
Parahokej dnes medzinárodne zastrešuje IPC prostredníctvom World Para Ice Hockey. Pravidlá vychádzajú z ľadového hokeja, no prípadný prechod pod IIHF by si vyžadoval dohodu o tom, kto bude zabezpečovať súťaže, klasifikáciu hráčov, financovanie a väzbu na paralympijské hnutie. Termín takéhoto prechodu zatiaľ neviem povedať. Z pozície vo výkonných výboroch SPV a SZĽH vidím priestor na užšiu spoluprácu už dnes. Hokejové kluby vedia pomôcť s ľadom, s trénermi, aj s tým, aby sa o parahokeji dozvedelo viac ľudí.
Aké sú vaše najväčšie želania pre slovenský hokej a parahokej?
Vo veľkom hokeji si želám, aby mladý hráč po juniorke vedel, kam môže ísť a kde bude pravidelne hrať. Na to potrebujeme lepšie prepojiť extraligu, prvú a druhú ligu a dať mladým skutočné minúty v seniorských zápasoch. V parahokeji si želám, aby sme sa udržali medzi najlepšími, rozšírili hráčsku základňu a raz postavili slovenskú ženskú reprezentáciu. A aby človek, ktorý si po úraze alebo so zdravotným znevýhodnením chce skúsiť parahokej, mal kde začať aj bližšie k domovu.
ROMAN VÉGH
