Pekinské monológy: 2. diel – Rado Ďuriš, curling na vozíku
„Konečne sme mohli do sýtosti trénovať. Veľká vďaka Slovenskému paralympijskému výboru, že pre nás dokázal vybaviť v bratislavskom Ružinove ľad. Predtým sme ho dva roky nemali. Ja by som bol na ľade aj každý deň a zrazu som na ňom dva roky nestál. Človek sa snaží byť v pohode, ale keď vidí, že vám súperi ušli o kilometre, je to ťažké. O to som radšej, že sme na ňom posledné týždne mohli byť, koľko sme chceli.
Tréning do úmoru
Trénovali sme päť dní v týždni, aj trojfázovo. Dva zameškané roky sa dobehnúť nedajú, ale všetci už máme na ľade lepší pocit. Veď len za január sme odhádzali asi sto hodín.
Čaká ma už tretia paralympiáda. Na ciele sa ma nepýtajte, to je pri dvanástich vyrovnaných tímoch veľmi ťažké stanoviť. Ale keby sme boli do šiesteho miesta, tak ako pred ôsmimi rokmi v Soči, kde sme absolvovali paralympijskú premiéru, asi by som to bral. A koho označiť za favorita pekinského turnaja? Asi domácu Čínu, tá vyhrala aj nedávne majstrovstvá sveta.
Je dobre, že sme si mohli vyskúšať počas októbrových MS v Pekingu tamojšiu halu. Aj teraz budeme v tej istej. Len oficiálny hotel budeme mať bližšie. Predtým sme museli dochádzať trištvrte hodiny po diaľnici.
Držal palce Čechom
Curling pozerám aj tieto dni, ten olympijský. Keď som mal trošku čas, sledoval som súťaž double mixov. A držal palce Čechom, spočiatku hrali skvele. Vo finále som potom fandil Talianom. Boli úžasní, neprehrali ani jeden zápas.
Ale späť k nám. Nebudeme hrať na paralympiáde v Pekingu v rovnakom zložení ako pred štyrmi mesiacmi na majstrovstvách sveta. Imrich Lyócsa sa zo zdravotných dôvodov účasti zriekol, nahradila ho Alenka Kánová, ktorá už na paralympiáde za Slovensko curling hrala. Už s nami opäť naplno trénovala. Je fajn, že budeme mať v kolektíve dve ženy.
Inak, práve s Alou (Kánovou) som v roku 2007 s curlingom začínal. Boli sme prví, ktorí sa na výzvu prihlásili. Pamätám si ten plagát. Chceš byť reprezentant, chceš hrať na MS, chceš byť na paralympiáde? – písalo sa tam vtedy. A vidíte, všetko, čo sa tam písalo, je dnes pravdou. Curling mi úplne zmenil život.
A kedy som bol na ľade najviac hrdý? To je ťažká otázka. Možno na prvých majstrovstvách sveta v Južnej Kórei, kde sme skončili na štvrtom mieste. S takým dobrým umiestením Slovenska vtedy nepočítal nikto. Ale aj tak sme boli smutní a mali slzy v očiach. Medaila nebola ďaleko.
Načo sa obzerať dozadu
Ale ja nerád spomínam a obzerám sa dozadu. Načo by to bolo dobré? Aj pri našej prvej účasti na paralympiáde v Soči sme to v poslednom zápase skupiny s Ruskom mali rozohrané dobre. No prehrali sme 4:7 a prišli o možnosť bojovať o medaily. V Pjongčangu sme prišli zasa o dobre rozohraný zápas s Nemeckom. Posledným kameňom, tak divne sa to tam poodrážalo (Slovensko prehralo 6:7 – pozn. red.).Ale čo už sa s tým dá robiť. Treba hľadieť vpred.
Do Číny sa napriek všetkému teším. Bude to veľký zážitok a viem, že nás tam čakajú dobré podmienky. Aj na regeneráciu. Dúfam, že sa nám bude dariť. A nebudeme mať veľa zlých dní. Lebo občas sa stane, že niekomu nevyjde zápas. No sú aj dni, keď nejde nikomu a to je frustrujúce. Našťastie, to sa nestáva až tak často.“
Pozn. Skip, čiže kapitán našich curlerov na vozíku, Rado Ďuriš, bol pri všetkých úspechoch nášho tímu. Rodák z Dubnice (v tomto roku oslávi 48. narodeniny) absolvuje už tretie paralympijské hry, v Soči 2014 skončilo Slovensko na 6. mieste, o štyri roky neskôr v Pjongčangu bolo ôsme. Ďuriš je k invalidnému vozíku pripútaný od roku 1992, kedy ho v zamestnaní pri montáži hydraulického rýpadla privalilo ťažké bremeno.