Keďže sme mali na pobreží Pacifiku mladý tím, ktorý zostal pokope, s nádejou sa pozeráme aj o štyri roky neskôr k brehom Čierneho mora.
Opäť sa naše najväčšie medailové nádeje budú upierať ku zrakovo postihnutým športovcom, kde budú patriť k favoritom vancouverskí medailisti Henrieta Farkašová, Jakub Krako a Miroslav Haraus. Zostava našich športovcov sa od poslednej paralympiády veľmi nezmenila, ale k niekoľkým rošádám došlo v realizačnom tíme. Už po MS 2011 v Sestriére ho opustil reprezentačný tréner Dušan Šimo, ktorý mal na starosti lyžiarov z ŠKZP Pegas Remata. Nahradil ho ostrieľaný matador Peter Matiaško, zakladateľ lyžovania telesne postihnutých na Slovensku a zároveň prvý slovenský paralympionik v tejto skupine postihnutia. Práve on vychoval na Remate Kraka, Smaržovú a ďalších (nielen lyžiarov – začínal u neho aj cyklistický šampión Radovan Kaufman). V Soči absolvuje už svoju jubilejnú desiatu paralympiádu.
Obmenou prešiel tím navádzačov. Po ZPH 2010 skončilo Krakovo „dvojča” Juraj Medera a na MS 2011 ho nakrátko zastúpil v dvojúlohe trénera a navádzača spomínaný Dušan Šimo. Novým Jakubovým navádzačom sa stal neskôr Martin Motyka, s ktorým potiahol pred Soči tri sezóny a spolu sa chystajú obhájiť vancouverské pozície. U Michala Beladiča nahradil Martina Pavláka najskôr Filip Švidroň, neskôr prevzal štafetu bratranec Krakovho navádzača Filip Motyka.
HARAUS S NOVÝM NAVÁDZAČOM
Najzásadnejšou zmenou u lyžiarov z ŠK Kinex Bytča bol presun skúseného Maroša Hudíka od Radomíra Dudáša k Miroslavovi Harausovi. Ten si vyjazdil dve tretie miesta vo Vancouvri s Martinom Makovníkom, v medziparalympijskom období ho medzi slalomovými bránkami viedla Mária Zaťovičová. Pred austrálskym turné vlani v lete spojil počas Dudášovho zranenia sily s Hudíkom a „chémia” zdá sa zafungovala. „Miro je mladý chalan, ktorý na sebe pracuje a má ambície aj do ďalšieho obdobia. Oslovila ma táto perspektíva, ale potrebujeme ešte doladiť niektoré veci”, zhodnotil svoj „prestup” viacnásobný majster Slovenska v lyžovaní medzi zdravými.
Jediného nevidiaceho slovenského lyžiara Mareka Kubačku povedie na trati v Rosa Chutor iba 18 – ročná gymnazistka zo Spišskej Novej Vsi Natália Karpišová, ktorá sa tejto funkcie zhostila už vo svojich 15 – tich rokoch! „Aj o päť rokov starší chalani mi povedali, že by do toho nešli”, skomentoval jej odvahu Marek.
Hudíkov odchod k Harausovi postavil pred úlohu hľadať si nového partnera aj Radomíra Dudáša. Ten bol v Salt Lake City 2002 a Turíne 2006 najúspešnejším členom slovenskej výpravy a v Soči je už na piatej paralympiáde. Tam mal pôvodne štartovať s reprezentantom medzi zdravými Simonom Štancelom, ktorého však vyradila autohavária a tak na poslednú chvíľu sa tohto postu ujal skúsený Michal Červeň, pôvodne nominovaný do Soči ako servisman. So „starou” navádzačkou teda zamierila do Krásnej Poľany iba Henrieta Farkašová a tá bude najväčšou favoritkou medzi našimi reprezentantmi. Formu si držala aj v období medzi Vancouvrom a Soči – okrem šiestich zlatých medailí na MS 2011 a 2013 dosiahla v sezóne 2011/12 aj na Veľký glóbus za celkové prvenstvo vo Svetovom pohári. O lepší výsledok na MS 2013 v La Moline ju pripravili trieštivá zlomenina zapästia a prasknuté rebrá… Práve zranenia môžu mať pre ňu fatálnejšie následky ako schopnosti jej súperiek – koncom minulého roka ju zasa pribrzdil pretrhnutý predný krížny väz v kolene. Veríme však, že do 7. marca bude v starej dobrej kondícii a postará sa o to, aby si Soči vypočulo slovenskú hymnu. A nie len raz …
DOBRÁ SPRÁVA Z HOLANDSKA
S podobnými ambíciami cestuje aj Jakub Krako. Toho na rozdiel od Heni nekvárili zranenia, ale zdravotní klasifikátori. Na MS 2011 ešte „vyryžoval” jedno zlato a dve striebra. Následne mu však zmenili zdravotnú klasifikáciu z B2 na B3, čím dostal na štarte horší koeficient v priemere o jednu sekundu. A prestal vyhrávať… Šťastie sa mu obrátilo tvárou až v holandskou Landgraafe v novembri minulého roku. Jakub bol zrejme jediný, kto veril v takýto obrat. Znalci paralympijského športu boli skôr skeptickí – aj u zdravotne znevýhodnených už dávno nejde o „drobné” a do hry vstupujú všelijaké záujmy. Ale podarilo sa – klasifikátori ho vrátili späť do „dvojky”, čím výrazne stúpli jeho šance zopakovať Vancouver. Aj keď medzitým vzrástla konkurencia. Okrem stálic sa pridali Rusi Redkozubov a Francev, povyrástol aj náš Haraus, ktorý bude chcieť medailu z drahšieho kovu než bol vancouverský bronz. Výsledky z posledných pretekov dávajú jeho ambíciám reálny základ. Aj ostatní zrakovo postihnutí zjazdári myslia určite v kútiku duše na medaile. Hoci v ich prípade už bude každá iba príjemným prekvapením.
Najsmutnejšou členkou zjazdárskeho tímu zrakovo postihnutých je určite Petra Kozičková. Bola jedinou novou tvárou po Vancouvri, na MS 2013 v La Moline získala dokonca bronz v superkombinácii. V novembri v Ladgraafe však dopadla presne naopak ako Jakub – klasifikátori jej odobrali oprávnenie štartovať a v Soči teda chýba.
VEĽA SÚPEROV, ŤAŽKÁ KONKURENCIA
Menej reálne ako u zrakovo postihnutých vyzerajú medailové ambície u telesne postihnutých zjazdárov. Petra Smaržová získala bronz na ZPH 2010, ku ktorému pridala dokonca dve tretie miesta na MS 2011. Odvtedy sa však na veľkom podujatí na „bedňu” nedostala. Bez medaile skončila na MS 2013 v La Moline, umiestnenia medzi prvou trojicou sa jej vyhýbali aj na posledných podujatiach Svetového či Európskeho pohára. Suverénky v jej skupine – Francúzka Bochetová a Nemka Rothfussová – sa zrejme pobijú o zlato, ale aspoň v jednej disciplíne by pri správnej konštelácii hviezd mohla na cenný kov dosiahnuť aj Petra.
Ešte ťažšiu pozíciu bude mať medzi stojacimi telesne postihnutými mužmi Martin France. Táto skupina je najviac „nadupaná” a Martin má pri svojom špecifickom telesnom znevýhodnení (jazdí bez palíc, lebo ich nevie uchopiť) koeficient, ktorý ho rozhodne neradí medzi favoritov. 29- ročný Hurbanovčan je však bojovník na pohľadanie a na veľkých podujatiach sa vie vyhecovať k veľkým výkonom. V Turíne 2006 dosiahol po fantastickej jazde štvrté miesto v obrovskom slalome a k bronzu mu v poli 60 pretekárov chýbali tri stotiny sekundy! O tri roky neskôr zaknihoval na MS v Kórei bronz v zjazde, rovnakú medailu má aj zo svetového šampionátu vo Wildschönau z roku 2003, keď sa dostal medzi najlepších v slalome. Jeho zbierku cenných kovov dopĺňa tretie miesto z tímovej súťaže na MS 2011 v Sestriére. Cesta k medaile povedie cez slabší deň súperov a jazdu na hranici maximálneho rizika. „Ja môžem v tejto konštelácii len prekvapiť”, hovorí lyžiar, ktorý si najviac verí v obrovskom slalome a Super G.
ŠTARTUJE POSLEDNÝ MOHYKÁN
Najdlhšie čakalo Slovensko na potvrdenie miestenky v bežeckom lyžovaní a biatlone. Vladimír Gajdičiar však začiatkom tohto roka splnil kritériá na Svetovom pohári v Oberstdorfe a Oberriede a nebude medzi svetovou elitou chýbať. Vlado už paralympijskú medailu má – získal ju v roku 2002 v Salt Lake City na 5 km trati klasickou metódou. V Turíne ani vo Vancouvri to už na medailu nebolo a v Soči by to bol menší zázrak. Ale ostrieľaný bojovník z Turzovky určite vydá v bežeckom areáli Laura zo seba všetky sily. Deprimujúca je skôr diera, ktorá zíva za ním v slovenskom bežeckom lyžovaní. „Koho by z mladých bavilo behať tri – štyri hodiny denne a v každom počasí? Vyberajú si ľahšie a hlavne adrenalínovejšie športy”, hľadá vysvetlenie náš momentálne posledný reprezentant v tomto športe.
KOLEKTÍVNA PREMIÉRA NA ZPH
Po prvýkrát v histórii však obsadí Slovensko na zimnej paralympiáde kolektívny šport. Je to zásluha tímu v curlingu na vozíku, ktorému stačilo pár rokov na to, aby sa prebojoval do úplnej špičky. Na MS 2012 v Kórei, kam postúpil z kvalifikácie, sa viaceré svetové veľmoci nestačili čudovať nad výkonom dovtedy prakticky neznámych Slovákov. Bolo z toho fantastické 4. miesto. O rok neskôr na MS 2013 v Soči si už na nich dávali konkurenti väčší pozor a skončili na 7. priečke. Aj to však stačilo na udržanie sa medzi elitou a definitívne potvrdenie miestenky na ZPH 2014!
V súčasnosti hrajú naši curleri najvyššiu slovenskú súťaž zdravých a sú suverénmi medzinárodnej vozičkárskej ligy. V Soči môžu byť opäť veľkým prekvapením. Tréner František Pitoňák však brzdí optimizmus: „Ideme tam s pokorou, skôr ako outsider. Len Fíni sú spomedzi účastníkov hier v rankingu za nami. Napriek tomu, že máme rešpekt pred súpermi, ktorí hrajú curling dlhé roky, chceme uspieť”. Mozgom tímu je skip (kapitán) Radoslav Ďuriš, jeho spoluhráčmi sú Branislav Jakubec, bývalý združenár Dušan Pitoňák, Monika Kunkelová a štvornásobná paralympijská medailistka v stolnom tenise Alena Kánová. Úspech vozičkárskych curlerov by mohol pomôcť spopularizovať „šachy na ľade”, ako sa curlingu ľudovo hovorí, ktoré sa na Slovensku stále ešte berú viac s úsmevom ako vážne…
ŽELAJÚ SI ŤAŽŠIU TRAŤ
Úplne novým športom na paralympiáde bude parasnoubording. A dvojnásobne nás teší, že pri jeho premiére nebude chýbať slovenský zástupca. Parasnoubordistov však nečakajú krkolomné kreácie v Extreme Parku ako olympionikov. V jedinom preteku – crosse – nás bude reprezentovať bojnický rodák Marek Hlavina. Na posledných predparalympijských pretekoch Svetového pohára v La Moline skončil na 26. resp. 24. mieste. Jeho tréner Pavel Matiaško však vidí priestor na zlepšenie. „Trať bola veľmi jednoduchá a tak sa poriadne zamiešali karty. V parasnoubordingu platí, že čím je trať jednoduchšia, tým sú časy vyrovnanejšie a ukazujú sa skúsenosti. Žiaľ, Marek mal najazdené málo dní na snehu a tak sa neumiestnil podľa našich predstáv. Dúfame, že v Soči bude trať obtiažnejšia a výsledok lepší”, zdôraznil.
ROMAN VÉGH