Patrik KURIL považuje svoj tohtoročný titul majstra sveta v cestnej paracyklistike za malý zázrak. Vďaka tomu mu však už súperi na paralympiáde nedarujú ani centimeter.
„Moje pocity pred Tokiom sú veľmi intenzívne v pozitívnom zmysle. Za posledných päť rokov som odjazdil a odbehol vyše stotisíc kilometrov, aby som mal možnosť reprezentovať na paralympiáde a uspel tam. Túto možnosť som napokon dostal a momentálne som dokonca bez zranení, s ktorými posledné roky mojej dlhej kariéry toľko bojujem. Tých zápalov, zlomenín a nešťastných hospitalizácií s operáciami bolo už priveľa, čiže keď som teraz pred hrami konečne v poriadku a silný, tak to tam jednoznačne pôjdem rozbaliť na hranici svojich možností.
Titul majstra sveta z Estorilu bol taký malý zázrak, v ktorý som ani nedúfal. Najmä po časovke, kde som dostal poriadne na frak. Ten výsledok bol však zaslúžený, pretože som si sám pripravil únik, vybral ľudí, ktorí v ňom budú so mnou a potom som dokonca už nespravil žiadnu chybu. Tieto preteky navyše neboli robené na mňa, na rozdiel od trate z môjho prvého svetového titulu v Nottwil, preto je ten druhý po šiestich rokoch nesmierne hodnotný. V Tokiu na pretekoch jednotlivcov to však bude guľa na nohe, lebo súperi mi pri bojoch o medaile už z princípu nedarujú ani centimeter. Teraz ma, samozrejme, čaká veľa tréningov a stresu. Dolaďujem ešte aj posledné detaily okolo materiálu. Budú to skúšky, ktoré zvládnem, teda ak sa osud nerozhodne inak.
Medailové ambície v Tokiu? Všetci o nich hovoria, ale ja to vidím inak. Budem úspešný, ak sa mi podarí bez komplikácií odpretekať a priblížiť sa k svojmu osobnému maximu. Potom uspejem bez ohľadu na umiestnenie. Totiž, z pohľadu absolútnych parametrov nie je pre môj organizmus možné dosiahnuť výkon viacerých mojich súperov. Je to moja najväčšia slabina, s ktorou bojujem počas celej svojej kariéry. Ak teda nemôžem kombináciu taktických možností na konkrétnej trati s konkrétnymi súpermi dostatočne ovplyvniť vo svoj prospech, čo je v paracyklistike bežné, tak mi fyzika jednoducho nedovolí uspieť, iba ak by štvrtina pelotónu nedošla do cieľa. Každý musí vedieť, kde je jeho miesto, to je paradoxne základ úspechu. A čo mi dovolí Tokio, to budem vedieť hneď po prvom reálnom tréningu na tamojších tratiach.
Ak budem schopný podať výkon, približujúci sa môjmu osobnému maximu, tak v časovke budú mojimi najväčšími súpermi Peasgood a Metelka. V pretekoch jednotlivcov potom asi 15 cyklistov z kategórie C5, pretože na rozdiel od časovky sa v cestných pretekoch kategórie C4 a C5 nevyhodnocujú zvlášť, ale spoločne. Chalani z C5 sú na tom proste fyzicky a z pohľadu zdravotného znevýhodnenia, lepšie. Ak sa mi príprava nepodarí najlepšie alebo nebudem mať v deň pretekov aspoň svoj normálny deň, tak neuspejem.
Prípadný úspech bude závislý od mnohých vecí, z ktorých viacero možno ani nedokážem ovplyvniť. Jednou z nich je prípadné ochorenie na Covid. Spravím však všetko pre to, aby som toto riziko maximálne eliminoval.
Prejsť šialenou diváckou kulisou je, samozrejme, úžasný zážitok. Zažil som to veľakrát. Ale na našich pretekoch, a konkrétne v Tokiu, by asi ani za normálnych okolností nebola taká kulisa, ktorá by prekonala tie ostatné krásne veci a zážitky, ktoré tam na nás, verím, určite čakajú. Viac ako neprítomnosť divákov ma mrzí, že nezažijem otvárací ceremoniál, ktorý je krásnou udalosťou každých hier.
Tešil som sa na spoznanie Japonska so všetkým, čo k tomu patrí. Od zdravenia, cez poskytovanie služieb, až po obraz vrcholných predstaviteľov v technologicky dokonalom svete. Japonci už v histórii neraz dokázali svoje extrémistické sklony, v dobrom aj zlom. A časť toho zostane zahalená pod rúškami kvôli pandémii.
Nesmierne sa však teším na tamojšiu prírodu a na okruh Fuji. S cyklistickou značkou tohto názvu totiž už vyše desať rokov podnikám. Je to najstaršia značka bicyklov na svete. Na bicykloch od nich som získal prvý titul majstra sveta a potom všetky ostatné medaile z časovky aj z cesty, vrátane tej paralympijskej z Ria.
Celkove som však rád, že Japonci napokon predsa len do toho šli a PH sa uskutočnia. Podľa mňa to svet po skončení hier, aj potom neskôr, ešte veľmi ocení. Tie ľudské príbehy, ktoré sa tam píšu, dávajú obrovskú motivačnú silu a nádej, ktorú svet počas krízy tak veľmi potrebuje. Po zúčtovaní nás duch športových hier ďaleko viac posilní, než choroba oslabí“.