Ukrajinský parastolný tenista Oleksandr Jezyk, ktorý sa usadil v Prievidzi, od začiatku vojny nevidel otca ani brata.
Rodné mesto v Charkovskej oblasti mu ruské vojská zničili, rodný dom zbombardovali. Od marca ukrajinský parastolný tenista OLEKSANDR JEZYK (49) nehovoril s otcom ani s bratom. Pred vojnou utiekol dvojnásobný paralympijský účastník, päťnásobný medailista z majstrovstiev Európy a v máji 2019 tretí najlepší parastolný tenista sveta vo svojej kategórii zdravotného znevýhodnenia práve na Slovensko. Ukrajinský vozičkár sa usadil v Prievidzi, kde takmer od začiatku invázie ruských vojsk na Ukrajine žije s manželkou Tatianou a desaťročným synom. Aj preto sme ho oslovili na rozhovor, s ktorým ochotne súhlasil.
Ako vyzeral váš útek z Ukrajiny. Kde vás začiatok invázie zastihol?
„V tréningovom tábore. Moja žena a desaťročný syn boli v tom čase doma v Charkove. Na odchod som mal iba dva dni, keď sa začala vojna. Keď mi 24. februára o piatej ráno zavolala žena, hneď mi bolo jasné, že sa niečo stalo. Aj ja som počul výbuchy a jasné záblesky. Ako sa neskôr ukázalo, dialo sa tak na celej Ukrajine. Od staršej generácie som o vojne veľa počul, ale nikdy by mi nenapadlo, že jej raz budem musieť čeliť aj sám.“
Ako ste sa ocitli na Slovensku?
„Mám veľmi dobrý vzťah s vašim predsedom SPV Jánom Riapošom. Často som chodieval trénovať na Slovensku. A ďalší parastolný tenista Martin Ludrovský je môj najlepší kamarát. Ponúkli mi pomoc. Riapoš mi zavolal hneď v prvý deň bombardovania, pomohol mi dostať sa na akadémiu stolného tenisu v Prievidzi. Chcem vyjadriť vďaku aj trénerovi Sašovi Dragašovi (srbský tréner usadený v Prievidzi – pozn. red.). Ponúkol mi izbu, kde s manželkou a synom bývame dodnes. Tí za mnou prišli po siedmich dňoch vojny na Ukrajine. Rovnako ďakujem aj ostatným, ktorí mi na ceste do Prievidze a pri zariaďovaní pobytu pomáhali.“
Sledujete dianie na Ukrajine?
„Je to pre mňa ťažké. Moje rodné mesto v Charkovskej oblasti je zničené, môj rodný dom zbombardovaný. Mám tam otca, brata s manželkou. Nemal som možnosť hovoriť s nimi od marca. Viem, že tam nemajú plyn, elektrinu, hlásené sú problémy s vodou. Celé mi to uľahčuje skutočnosť, že aspoň manželku a syna môžem mať pri sebe. A fakt, že viem, že sú nažive. Aj keď mesto okupujú ruské jednotky. Dúfam, že táto vojna sa skončí rýchlo, a že prinesie víťazstvo Ukrajiny. A že Putin, Rusko a všetci páchatelia budú za svoje činy niesť zodpovednosť.“
Aký život žijete v Prievidzi?
„Bežný, máme tu vytvorené dobré podmienky. Cítim sa ako doma. A naďalej trénujem. Môj syn začal chodiť do slovenskej školy, navštevuje futbalové tréningy. Na Ukrajine robil taekwondo a tiež sa mu darilo. Večer chodíme do parku, kde sa syn môže vyblázniť s kamarátmi. Zo Slovenska aj z Ukrajiny. Prievidza sa mi páči, je veľmi podobná môjmu rodnému mestu. Aj tam sa dali nájsť rovnaké oázy zelene, pokojné časti mesta.
A čo váš tréning?
Zúčastňujem sa všetkých tréningových táborov, hrám slovenskú ligu. A trénujem aj s niektorými hráčmi, ktorí žijú v okolí. Mnoho ľudí sa mi snaží pomôcť vo všetkých smeroch, často sa pýtajú, či ešte niečo nepotrebujem. Môj priateľ Majo Kamien mi dokonca priniesol nový vozík. Ten predchádzajúci bol starý a ťažký. Naozaj sa tu cítim ako doma a som všetkým vďačný za pomoc, aj keď Ukrajina mi veľmi chýba.“
Ako ste strávili prvé dni na Slovensku? Keď ste tu boli sám, bez rodiny?
„Ťažko. Nebol som schopný trénovať, premýšľať o ničom inom. Neustále som sledoval správy, volal manželke a čakal, či sa im podarí z krajiny bezpečne ujsť. Keď som ich už mal konečne pri sebe, bola to veľká úľava. Potom som sa vrhol aj do tréningu a prvé hodiny a hodiny pri športe mi pomáhajú ako tak zabudnúť na to, čo sa na Ukrajine deje. Nemať stále negatívne myšlienky.“
Ukrajinskí paralympionici patrili v minulosti medzi najlepších na svete. Čím to je?
„Áno, vždy sa nám na vrcholných fórach darilo. Bol to výsledok dlhodobej a starostlivej práce so zdravotne znevýhodnenými športovcami. Ukrajinský paralympijský výbor na čele s prezidentom Valerijom Suškievičom a so svojimi zamestnancami odvádza skvelú prácu. Svoje samozrejme robí aj nadšenie a odhodlanie ukrajinských paralympionikov presadiť sa. Dá sa povedať, že sú skutoční fanatici, odhodlaní pre úspech urobiť všetko. V tom dobrom slova zmysle. Všetko však skomplikoval rok 2014, keďže jednu z najlepších športových základní sme mali v kúpeľnom mestečku Jevpatorija na Kryme. Bola skutočne skvelá, no prišla anexia Krymu, vzali nám ju a museli sme si hľadať nové miesta, kde by sme mohli plnohodnotne trénovať.“
Podarilo sa?
„Išlo to ťažko, často sme narážali na nevhodné izby, od bezbariérovosti mali ďaleko. No aj s pomocou Ukrajinského paralympijského výboru a jeho prezidenta Suškeviča sa to postupne lepšilo. Jedna z nových základní vznikla v regióne Dnipropetrovsk. Po ruskej invázii sa to však celé znovu skomplikovalo. Veľa športovcov ušlo, športová infraštruktúra je zničená. A čo je najhoršie, koniec vojny je v nedohľadne. A civilisti umierajú naďalej. To je strašné. Nechce sa mi veriť, že v 21. storočí som svedkom genocídy jedného národa. Celý svet by mal vynaložiť maximálne úsilie na zastavenie Ruska.“
Dá sa za takýchto podmienok vôbec športovať ďalej?
„Snažíme sa. Hľadáme miesta v zahraničí, kde môžeme vo svojej práci pokračovať. Ďakujem aj Medzinárodnej stolnotenisovej federácii (ITTF) ako aj organizačným výborom turnajov v Slovinsku či v Česku, že nám umožnili, aby sme na nich mohli ďalej štartovať. Boli to totiž kvalifikačné turnaje na majstrovstvá sveta a bez nich by sme sa tam nemali šancu dostať.“
Čo vy a slovenčina? Nie je to pre vás bariéra?
„Je, ale každý deň vám rozumiem lepšie a lepšie. Naozaj sa mi tu páči, hoci neustále túžim hovoriť s otcom a s bratom. Je strašné žiť aj s myšlienkou, že už nikdy nevkročím do rodného domu. Stále sa budem snažiť byť úspešný aj v športe, neprestávam snívať, že raz budem paralympijským šampiónom, no mojim najväčším snom je teraz, aby sa vojna konečne skončila. Aby som mohol objať svojich blízkych.“