O tom, že Japonci a Japonky majú inú mentalitu akú poznáme z európskych krajín, sa nemusíme sporiť. Je to tak. V niečom je sympatická, v niečom úsmevná a miestami možno pre našinca aj prekvapujúca.
V princípe platí, že sa sotva dokážete ukloniť hlbšie než Japonci. Takmer každé stretnutie začínajú úklonom, prejavom úcty, rešpektu aj zdvorilosti. Podobne pri lúčení sa sotva ukloníte viackrát ako oni. Tak sú naučení, vychovaní, pripravení zanechať čo najlepší dojem. Ďakujú neustále. Ani často netušíte za čo. Stretnutia s nimi bývajú príjemné. Hoci málokedy viete, čo si naozaj myslia. Nikdy totiž, ani pri obchodných rokovaniach, nepovedia nie. Vždy hľadajú diplomatickú cestu – zvážime, zanalyzujeme, uvidíme. Na druhej strane odmietnutie, napríklad náklonnosti k žene, nesú najmä muži ťažko. Postupne sa z toho stal spoločenský sociologický problém. Odmietnutí muži strácajú sebavedomie. Zablokujú sa v komunikácii s opačným pohlavím. Obávajú sa ďalších zlyhaní a hľadajú kompenzáciu v iných možnostiach. Mimochodom aj tých je v Tokiu nadmieru.
Ostaňme však na paralympijskej pôde. S ochotou pomôcť sa stretnete na každom kroku. Pri bezpečnostných kontrolách, pri odberoch testovacích vzoriek, v dopravnej infraštruktúre aj na športoviskách Horšie je, ak sa snažia poradiť s premotivovanou snahou bez toho, že by vám porozumeli, čo od nich chcete. Alebo bez toho, aby vedeli pomôcť. Telefonujú na všetky strany. Ani po desiatom úklone však nepoznajú odpoveď na otázku, ktorú ste im položili. A tak sa ukláňame navzájom. Ich mrzí, že nepomohli a nás mrzí, že sme sa pýtali a stratili dvadsať minút navyše. Po desiatom úsmeve, jedenástom poďakovaní a dvanástom úklone sa poberieme svojou cestou. …a zvážime, či sa pýtať na radu o kúsok ďalej.
Príznačná pre Japoncov je nielen úctivosť ale aj dodržiavanie profesijnej hierarchie. Slovo šéfa je zákon, o ktorom sa zvyčajne nepolemizuje. Isto sen našich šéfov. Na druhej strane sa celkom vytráca schopnosť vlastných kreatívnych riešení. Ak japonského dobrovoľníka postavia v paralympijskej dedine do jedálne na začiatok uličky, aby ukazoval smer postupu, bude to roboticky ukazovať do noci bez toho, aby sa nahradil smerovou ceduľkou alebo aby si odskočil na toaletu.
Napriek odlišnostiam v mentalite je Japonsko čarovnou krajinou. „Sme najbezpečnejšia krajina svete,“ ubezpečoval nás na letisku Narita príslušník miestnej bezpečnosti. „Tu sa nič nestratí,“ tvrdil, keď sme hľadali zabudnutý pas jedného z členov nášho podporného tímu. Mal pravdu. Našiel sa. Rovnako ako zabudnutý mobil v taxíku. V bezmála štrnásťmiliónovom meste s desiatkami rôznych taxislužieb. Bez toho, aby ste tušili, ktorá z nich vás viezla. Tokio je aj mesto „zázrakov“. No aj mesto úsmevov. Všimli ste si dobrovoľníkov nad sedemdesiat či nad osemdesiat rokov na slávnostnom úvodnom ceremoniáli? S vrtuľkami na hlavách? Mávajúcich rukami v technorytme pri nástupe športovcov? Čarovní. Hoci z nášho pohľadu možno detinskí a úsmevní. Neviem, či by sa na to naši dôchodcovia dali.
Milan Goleňa, partner a tréner športovej strelkyne a vlajkonosičky Veroniky Vadovičovej, označil úvodný ceremoniál za úžasný zážitok. Súhlasil s ním aj náš druhý vlajkonosič Samuel Andrejčík. Nepochybne vďaka atmosfére, ktorú pripravili Japonci a Japonky a ktorú ešte umocnila nálada v našom paralympijskom tíme. Aktuálne sa všetci sústredia na svoje športové výkony, no po návrate domov sa isto bude ešte v rôznych súvislostiach spomínať na všedné-nevšedné zážitky u Japoncov. Škoda, že sa všetky nemôžu zverejniť v písanej podobe…
Exkluzívne z Tokia
Autor: Stano Ščepán
Fotograf: Roman Benický