Majú hendikep, no so životom bojujú koľko vládzu. Zdravotne znevýhodnení športovci dokážu častokrát bojovať aj so zdravými, ba občas ich aj zdolať. Ako sa tieto dva svety dokážu prelínať a ako sa ich situácia postupom času menila, sme sa rozhodli mapovať v krátkom miniseriáli, ktorý vám teraz na našich stránkach ponúkame. Prvý diel sme venovali stolnému tenisu.
Kánová: dá sa to zladiť
Parastolná tenistka Alena Kánová, ktorá štartovala už v dvadsiatich na paralympiáde v austrálskom Sydney pred 21 rokmi a domov sa vracala so zlatou medailou, sa za stolnotenisovým stolom pohybuje už roky. Úraz po autonehode, po ktorej v tom čase len 14-ročná Liptáčka zostala pripútaná na invalidný vozík, jej chuť športovať nevzal.
Nesúťaží však len medzi vozičkármi, rada si zmeria sily aj so zdravými. „Mám pocit, že takmer všetci paralympionici, ktorých poznám, hrávajú aj stolnotenisové súťaže zdravých. Je to dobrý tréning, spestrenie prípravy,“ vraví mama dvoch detí, ktorá je registrovaná v klube MTJ Piešťany – Moravany.
„Keď potrebujú pomôcť, idem. Keďže naše paralympijské súťaže hrávame od jari do jesene a zdraví súťažia zvyčajne od jesene do jari, dalo sa to zladiť. Občas som aj ja mala problém s bezbariérovosťou, nie všade sa dalo dostať k stolu na vozíku. Občas mi museli pomôcť do schodov, no situácia sa mení. Kluby, aj z tých nižších súťaží, sa na to snažia myslieť a problém odstrániť,“ pochvaľuje si Ala.
S úsmevom na tvári spomína na prvé zápasy, pri ktorých mnohí hráči nevedeli ako proti nej hrať. „Napríklad vo štvorhre, ak som za stolom, platia pre vozičkárov iné pravidlá. Ja nestriedam, môj partner – ak je stojaci – zasa nesmie pri odbíjaní loptičky prekročiť pomyselnú stredovú čiaru. Na to si človek musí zvyknúť. Našli sa aj takí, čo v momente, keď prehrávali alebo prehrali, zahodili od zlosti raketu, ale to by asi zahodili bez ohľadu na to, kto bol na druhej strane. Môže za to skôr ich temperament ako fakt, že hrali proti zdravotne znevýhodnenému,“ vysvetľuje Kánová.
Po viac než dvoch dekádach a stovkách súbojov za stolom už nikomu netreba nič vysvetľovať, Kánová je v stolnotenisových kruhoch dobre známa. A súperi ju už nešetria. „Ak sa im nedarí, použijú všetko, aby získali bod. Aj krátku loptičku za sieťku, s ktorou my parastolní tenisti, zvykneme mať niekedy problém. Ale to je v poriadku, zakázané to nie je. Záleží len na mojej šikovnosti, či im to vlastnou hrou dovolím,“ vraví naša štvornásobná paralympijská medailistka.
Behúl: aj bezbariérovosť sa lepší
Svoje stolnotenisové umenie si v dueloch proti zdravým hráčom radi konfrontujú aj ďalší. Predseda Slovenského paralympijského výboru je registrovaný v klube v Hlohovci, ďalší reprezentanti Peter Mihálik s Miroslavom Jamborom, Rastislavom Revúckym či Tomášom Valachom v Žarnovici, štvornásobný paralympijský medailista Richard Csejtey nedávno zasa po dlhých rokoch strávených v Galante šiel na hosťovanie do klubu Lokomotíva Šurany.
„Na najvyššiu slovenskú Extraligu to nie je. Takíto hráči hrávajú skôr od druhej ligy nižšie súťaže, ale dnes sa už súboje proti nim berú inak. Pre väčšinu protivníkov je česť, že si s nimi môžu zmerať sily. Veď sú to paralympijskí víťazi, majstri sveta či Európy,“ porovnáva podobné súboje stále aktívny člen hlohoveckého stolnotenisového klubu a uznávaný piešťanský masér Peter Behúl. V minulosti s paralympionikmi spolupracoval, ba ako člen realizačného tímu sa zúčastnil aj na niekoľkých paralympiádach.
Pripustil, že problém s bezbariérovosťou ešte úplne vyriešený nie je. „Občas sa nájde herňa na prvom poschodí, ale oproti minulosti je situácia nepomerne lepšia. Aj zápasy sú férovejšie. Za komunistov to bola oveľa horšie, nespravodlivejšie,“ tvrdí Behúl.
Dobre si pamätá na duely, v ktorých súperi našich paralympionikov dopredu podceňovali a doplatili na to. „V priebehu zápasov potom prišli na to, že nevyhrajú,“ smeje sa piešťanský masér.
Behúl sám s paralympionikmi v príprave trénuje. „Občas vyhrám, občas prehrám,“ netají. Súboje so zdravotne znevýhodnenými hráčmi vraj dokážu byť zradné. „Takí vozičkári dokážu byť pre nás zdravých nepríjemní. U nich loptička nikdy neodskočí. Udierajú do nej takmer okamžite po dopade a potom máme menej času poslať ju naspäť. Sú to úplne rozdielne zápasy,“ porovnáva.
Napríklad predseda SPV Ján Riapoš so súčasným reprezentačným trénerom našich parastolných tenistov stojacim Andrejom Bardoňom tvoria mimoriadne nepríjemnú dvojicu. „Hrajú veľmi dobre, štvorhra proti nim je vždy vabank. Raz vyjde, raz nie. My sa v tých zápasoch musíme so spoluhráčom striedať. Často tam lietame na druhej strane stola ako draci,“ vraví Behúl, ktorý si kedysi zahral aj najvyššiu slovenskú extraligovú súťaž.
Stolný tenis je pre neho dodnes ideálnym typom aktívneho oddychu, pričom paralympionikov za ich odvahu neprestáva obdivovať. „Janko Riapoš ide vždy na sto percent. No veľké veci sa dejú aj mimo našich hraníc. Napríklad to, čo predvádza Poľka Natalia Partyková (narodila sa bez časti pravej ruky – pozn. red.) je úžasné. Ona je v reprezentácii aj medzi zdravými,“ chváli Behúl dnes 31-ročnú rodáčku z Gdanska.
Partyková v Pekingu 2008, v Londýne 2012 aj naposledy v Riu 2016 zvládla takmer nepredstaviteľnú dvojkombináciu – štartovala aj na olympiáde aj na paralympiáde. Paralympijské štarty premenila na zlaté medaily. V tých olympijských sa tak vysoko neprebojovala, no aj Natalia je dôkazom toho, že aj s hendikepom je možné konkurovať tým najlepším. Klobúk dolu pred všetkými, čo sa tejto cesty neboja. Aj vďaka nej sa posúvajú vpred.
AUTOR FOTO: Roman Benický