Ak sa náš tenista na vozíku posunie do konca mája o pár miest v rebríčku vyššie, mal by sa po trinástich rokoch dočkať svojej druhej paralympiády. Bude to však ešte tvrdý boj.
Jednu paralympiádu už slovenský tenista na vozíku Marek Gergely absolvoval (pred trinástimi rokmi v Pekingu), od účasti na druhej ho delí len pár miest v rebríčku. Posunúť sa však v rankingu vyššie nie je v jeho kategórii postihnutia nič ľahké. Šanca tam však stále je a 35-ročný Bratislavčan, ktorý trpí od detstva paraparézou dolných končatín, je pre ňu odhodlaný urobiť všetko.
„Momentálne sa v rebríčku pohybujem okolo 48.-49. miesta, istota účasti v Tokiu by mala byť okolo 45. priečky. Aj preto, že limit na krajinu sú štyria hráči a niektoré krajiny majú v rebríčku predo mnou viac hráčov. Navyše sú tam aj voľné karty. Nikto vám však presne nepovie, ako sa veci majú. Všetko bude isté až koncom mája, nanajvýš začiatkom júna, kedy sa rebríček uzatvára,“ konštatuje Gergely.
Dva razy Turecko aj Izrael
Ak by pandémia koronavírusu neuzamkla v januári a februári turnaje v Európe, možno by už dnes bol na postupovej priečke. Hralo sa len v Austrálii, čo bolo aj pre Mareka finančne a časovo neúnosné. Dobehnúť stratené sa pokúsi v najbližšom čase. Už 13. apríla mieri do Turecka, odtiaľ do Izraela, späť do Turecka, v máji do Portugalska a znovu do Izraela. Ťažká šichta, ale s veľkým cieľom – posunúť sa o pár miest vyššie a dobyť druhú paralympiádu.
Prvý tohtoročný turnaj série ITF2 už má Gergely za sebou. V anglickom Loughborough v prvom kole vyprevadil z kurtu jedného z najlepších juniorov sveta, domáceho Dahnona Warda, v druhom však nestačil na svetovú trinástku Španiela Martina de la Puenteho. „Tým, že sa dovtedy nikde inde v Európe nehralo, bol to mimoriadne silný turnaj. Prišlo sedem hráčov z Top 10,“ vracia sa k svojim prvým súťažným zápasom roka Marek.
S Jantulíkom už na jednej lodi
Upozorňuje, že tenis na vozíku, ktorý sa hrá na dva víťazné sety a na rozdiel od zdravých môže hráčom padnúť loptička dva razy, je úplne iný šport. „Je nás asi 700 hráčov po celom svete, tých vrcholových a profesionálov asi stovka. A každých 20-30 miest je výkonnosť odlišná. Tu nikto neprehrá s hráčom v rebríčku o 70 miesto nižšie. To sa nestáva,“ porovnáva Gergely.
A čo je v tenise na vozíku najťažšie? „Hrať agresívne, rýchlo a mať zároveň hru pod kontrolou. Ja som bol dlhodobo veľmi defenzívne zameraný hráč, hoci s dobrým pohybom. Teraz sa snažím aj s novým trénerom hrať útočnejšie,“ vraví Gergely, ktorý vďaka dekrétu reprezentanta intenzívne trénuje v bubline bratislavského Národného tenisového centra.
Oným novým trénerom je rodák z Kysuckého Nového Mesta Miroslav Jantulík, mimochodom o osem rokov mladší než jeho zverenec. „Úplne novým už nie je, fungujeme spolu dva a pol roka. Prvé mesiace boli síce také nárazníkové, prvý rok spoznávací, ale dnes už vieme, čo chceme a akou cestou sa za tým vydať. Škoda koronového vlaňajška, tam toho bolo málo, ale verím, že loď už máme nasmerovanú správnym smerom,“ dúfa náš tenista.
Zážitok aj napriek rýchlemu koncu
Na paralympijskú premiéru v Pekingu 2008 spomína rád, aj keď sa v singloch lúčil v najkratšom možnom čase. S nasadenou pätnástkou turnaja, Belgičanom Joachimom Gérardom uhral jeden gem (1:6, 0:6). „Moja výkonnosť bola vtedy na hrane účasti. Bol som rád, že som sa tam vôbec kvalifikoval. Proti nasadeným hráčom som reálne nemal veľkú šancu uspieť. Aj tak to však bol veľký zážitok.“
Na ďalších dvoch paralympiádach (Londýn 2012, Rio de Janeiro 2016) Marek chýbal. Prečo? „Dal som si potom od tenisu trojročnú pauzu. Šiel som do Olomouca študovať vysokú školu, presnejšie fakultu telesnej kultúry. Mal som tam perfektne prispôsobené študijné programy. Úžasné niečo. Pred Riom som zasa nemal dobrý ranking. Aj pre problémy s bedrovým kĺbom. Vynechal som kvôli tomu trištvrte roka tréningu. Ale aj tak som bol rád, že som nemusel na operáciu. Teraz pred Tokiom to vyzerá nádejnejšie,“ myslí si Marek.
Nie je 35 rokov v jeho športe už príliš veľa? „Šport zdravotne znevýhodnených nie je tak exaktne limitovaný. Mám relatívne mladé telo a žiadne výraznejšie oslabenia segmentov. Ešte tak desať rokov ho môžem pokojne hrávať.“
Motiváciu nestráca
Len jedno Gergelyho mrzí, aktuálne platná klasifikácia hráčov v tenise na vozíku. Existujú len dve kategórie – hráči s postihnutím dolných či horných končatín. A nie vždy majú východiskovú pozíciu rovnakú. Pri tomto športe nie je ani možné využiť časovú bonifikáciu na základe druhu postihnutia ako pri atletike či plávaní.
„O motiváciu ma to neoberá, ale hrám aj proti takým hráčom, ktorí majú len kratšiu nohu či zvýšenú lámavosť kostí. V porovnaní so mnou sú to však stále chodiaci chalani. Môžu sedieť vyššie na vozíku, majú výborný balans. A to je v tenise rozhodujúce. Ja som schopný postaviť sa, len keď sa držím,“ vysvetľuje víťaz viacerých turnajov ITF.
Ktorý z turnajových triumfov mu v pamäti utkvel najviac? „Ten pred dvanástimi rokmi v Norimbergu. Na stredne veľkom turnaji. Na to rád spomínam. Vyhral som aj nejaké turnaje kategórie Futures.“
O grandslamoch Gergely nesníva. Je realista. „U nás je to iné ako v bežnom tenise. Chodí na ne len najlepšia osmička hráčov, aby organizátori mohli prezentovať len to najlepšie. Sú tam aj veľké finančné odmeny, hráči hrajú pred tisíckami ľudí. Teraz v Loughborough bral víťaz neporovnateľne menej, len dve tisícky libier,“ konštatuje Marek.
Jeho nadchádzajúcu bitku budú so záujmom sledovať aj ďalší dvaja tenisti na vozíku Jozef Felix a Tomáš Masaryk. Rebríčkové postavenie im síce nedáva reálnu nádej kvalifikovať sa do Tokia, no ak to Gergely zvládne, jeden z nich by ho v hlavnom meste Japonska doplnil do súťaže štvorhry. Marek tak bude na najbližších turnajoch bojovať tak trochu aj za jedného z nich.
AUTOR: Rastislav Hríbik