Nedávno uplynulo už 16 rokov od smrti bývalej generálnej sekretárky SPV a účastníčky PH 1996 v atletike Kataríny Brandoburovej (+46), ktorá obetovala veľa pre rozvoj paralympijského šport na Slovensku. Prečítajte si 5. diel seriálu „Paralympijskí hrdinovia a funkcionári, ktorí už nie sú medzi nami“.
„Katku som prvýkrát zaregistrovala ešte ako zdravú. Mala okolo 20 rokov a stretli sme sa na palubovke ako súperky pri volejbale. Hrala za Slovan a ja proti nej za ČH. Mala veľmi dobrú techniku odbíjania a aj zle odohrané lopty vždy brala s úsmevom,“ spomína na ňu Helena Hanková, ktorá bola prvou predsedníčkou SPV.
Druhá jej spomienka sa viaže už k majstrovstvám Slovenska v atletike zdravotne znevýhodnených, ktoré organizovala TJ Mladosť Bratislava. To už Katka nemala nohu a predstavila sa na nich v hode oštepom. „Mala výborný švih,“ pripomína Hanková. Následne ich spojil kurz angličtiny, na ktorý sa Helena prihlásila a lektorkou bola Katka. „Tak som ju začala prehovárať, aby prišla pracovať k nám na SPV. Okrem toho, že bola jazykovo zdatná, bola aj umelecky nadaná. Vedela napríklad dobre kresliť,“ dopĺňa.
Nástup na SPV
Podarilo sa. V roku 1997 prebrala funkciu generálnej sekretárky po Jozefovi Libovi, ktorý zamieril k olympionikom. „Spolu sme potom pripravovali našu účasť na ZPH 1998 v Nagane, aj sme sa ich spolu zúčastnili. Rovnako ako na valných zhromaždeniach IPC v Tokiu a Sydney, či Európskeho paralympijského výboru“. Katarína pokračovala v práci generálnej sekretárky aj pod vedením ďalšieho predsedu SPV Pavla Straku (2000 – 2002) a pripravovala výpravy do Sydney 2000 i na zimné hry do Salt Lake City 2002.
Prišla o ľavú nohu
Došlo k tomu v septembri 1981. Po dvoch nevydarených operáciách v Bratislave sa jej ešte pokúšali zachrániť dolnú končatinu na pražskej Bulovke. Uvažovali o výmene cudzieho materiálu, ktorý jej telo neprijalo. Žiaľ, tento pokus zlyhal a nasledovala nevyhnutná amputácia. Mala vtedy 23 rokov. „Vzápätí vyhlásila, že do roka bude majsterkou Československa. Nevedela síce ešte v čom, ale slovo dodržala,“ spomína jej manžel Fedor a dodáva, že jeho dnes už zosnulú polovičku práve toto najlepšie vystihuje. „Vždy bola húževnatá, ctižiadostivá, dôsledná, ale zároveň aj empatická a obetavá. Bola vzácnou manželkou a pre nás domovom, čo sme si uvedomovali najmä pri jej cestách, keď doma chýbala. Zároveň bola veľkou bojovníčkou“.
S Fedorom sa vzali v roku 1983 a o rok sa im narodili dvojčatá Petra a Klára. V roku 2003 prišla na svet malá Sandra, takže Katka sa ešte stihla rok a pol tešiť z prvej vnučky. Zákerná choroba sa totiž vrátila práve v roku 2003. Smutný verdikt sa dozvedela v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. A tentokrát sa už choroba rozhodla putovať po celom tele. Katka absolvovala operačný zákrok pri mieche. „Brala to ako vždy hrdinsky. Ale choroba bola tentokrát už silnejšia…,“ hovorí Fedor. Naposledy vydýchla 24. januára 2005 a veľká časť paralympijskej rodiny sa s ňou prišla v mrazivý zimný deň rozlúčiť do bratislavského krematória…
Štartovala v Atlante, Atény už nevyšli
Stala sa členkou klubu IAMES Bratislava a v športe zdravotne znevýhodnených skúšala ako prvé plávanie. Neskôr prešla na atletiku. Svoju jedinú paralympijskú účasť si napokon pripísala na konto v roku 1996 v Atlante, kde štartovala v hode oštepom (16. miesto) a vo vrhu guľou (13. miesto). Na ďalšej paralympiáde v Sydney 2000 sa už zúčastnila ako zástupkyňa vedúceho výpravy.
Neprestala sa venovať ani športu. Musela však už brať do úvahy svoj zdravotný stav. A tak presedlala v roku 1999 z fyzicky náročnej atletiky na streľbu, ktorej doménou je presnosť. Nestor slovenskej parastreľby Jozef Široký, u ktorého vo Vištuku trénovala, si na ňu spomína takto: „Bola výborná športovkyňa a hneď sa chytila aj v streľbe. Z atletiky mala dobrú kondíciu a vedela ju využiť. Mala reprezentovať na PH 2004 v Aténach, kde mala splnený limit, ale k tomu už nedošlo. Smutnú zvesť sme sa dozvedeli po našom návrate z pretekov v Taliansku v roku 2003. Ešte sme ju prehovárali, aby s nami išla do Grécka aj bez toho, aby súťažila. Sama však cítila, že to už nepôjde. Stihla nás prísť akurát privítať po návrate…“. Na jej počesť začal organizovať Široký od roku 2005 vo Vištuku Memoriál Kataríny Brandoburovej. Iba na doplnenie – súťažila v rovnakej kategórii SH1 ako Veronika Vadovičová.
Skorý odchod najlepších
V civilnom živote bola absolventkou Filozofickej fakulty UK, vyštudovala tlmočníctvo v kombinácii angličtina/arabština, ale venovala sa hlavne prvému jazyku. Okrem iného učila angličtinu zamestnancov podnikov zahraničného obchodu ako bol napríklad Petrimex.
„Katka si nikdy nepripúšťala, že je postihnutá. Vždy o sebe tvrdila, že je zdravá. A doteraz som nespoznal svedomitejšieho človeka. Pracovala až do poslednej chvíle,“ dodáva manžel Fedor. Asi to tak býva, že život berie ako prvých vždy tých najlepších…
Mgr. Katarína Brandoburová
*28.02.1958 – † 24.01.2005
Postihnutie: amputácia dolnej končatiny
Bývalá reprezentantka: atletika (disk, oštep, guľa ), streľba – sediaci
Funkcie: generálna sekretárka Slovenského paralympijského výboru (1997-2002), členka Rozvojovej komisie Európskeho paralympijského výboru (1998 – 2002)
Zoznam ocenení: zisk titulu najlepší telesne postihnutý športovec (1998), Krištáľové krídlo (1999) – doteraz jediná z paralympijskej rodiny, ktorá toto ocenenie získala, ocenenie in memoriam na Paralympionikovi desaťročia od SPV (2005)
AUTOR: Roman Végh